Sometimes God feels so close.

Max, počuješ ma? Ten hlas ho zabíjal. Bol nádherný, ale strašidelný. Ozýval sa v jeho hlave neustále dookola. Počul Ho. Počul Ho volať na neho. A nedokázal mu uniknúť. Ani keď ležal vedľa celej svojej hriešnosti, neustále Ho počul. Volal na neho smutne, hľadajúc jeho túžbu po Ňom. Mohla sa však túžba po Bohu objaviť v tak hriešnom tele?

Díval sa na stenu vedľa neho. Ani nie pred dvoma hodinami bola posiata fotografiami zo všetkých miest, ktoré navštívil. Teraz sa tie fotky roztrhané povaľovali po zemi a vyzerali ako spleť rozdielnych puzzle kúskov, ktoré do seba nemohli zapadať.

„Cítim sa ako kúsok puzzle, ktorému ktosi vytrhol časť, ktorou mohol niekam zapadať,“ zakričal. Keď jej to pred štyrmi hodinami kričal do tváre, mal pocit, že sa tým sám odsudzuje. Bál sa, že to nepochopí. Nikdy ho predsa nikto nechápal. A predsa!

Natiahla sa za ním. Vzala jeho ruku a priložila si ju na srdce. „Cítiš to?“ Cítil to vzrušenie. Cítil to vzrušenie, že sa jej môže dotýkať. Cítil jej dotyk a chcelo sa mu rozplakať . Pod tým všetkým cítil jej srdce. „Možno sa mýliš, pretože moje srdce je presvedčené, že do neho zapadáš. Neopúšťaj ho. Nie ako každý pred tebou! Prosím.“

Ten moment mal neustále pred očami, keď tam tak ležal vedľa cudzieho dievčaťa a chcel to všetko vziať späť.

Max, počuješ ma?

Vyliezol z postele a zavrel sa do jeho úkrytu. Sadol si na zem doprostred, úplne nahý. Do tváre mu žiaril mesiac zvonku. Nemohol spať.

 Napravo na stene viseli papiere plné citátov z kníh. Dokonca aj jej citátov, ktoré si niekedy naškrabal na papier, aby ich tam mohol zavesiť. Dúfal, že aj jej citáty bude raz trhať z knihy a nie si ich škrabať na papier, pretože nepoznal nikoho kto by dokázal tak úchvatne písať. Za ním viseli fotografie. Dokonca tam bola aj fotografia, za ktorú vyhral tú cenu. Boli v rôznych rámoch, takže vytvárali podivnú neorganizovanosť. A pred ním stáli na stojanoch obrazy, ktoré maľoval. Poslednú dobu nemal potrebu maľovať nahé ženy. Chcel maľovať ju a všetko, čo milovala. Preto tam boli mačky, upršané zahmlené mesto, knihy, obloha, hviezdy a jej oči.

Všetko mu to tam pripomínalo ju. Nedokázal sa jej vône zbaviť ani po tom, čo sa vyspal s najsmradľavejšou ženou na svete.

Natiahol sa po bibliu, ktorú mal na parapete a otvoril ju na náhodnej strane. Zhodou okolností otvoril na príbehu Hagar.

„Ty si Él Róí, lebo povedala: Vskutku som sa dívala na toho, ktorý ma vidí.“

Ak by ho videl... ak by ho ten Boh naozaj videl... mal by pred Ním šancu obstáť?

Max?

Zavrel Bibliu a ľahol si na zem. Nebol hodný ničoho viac, len spať v prachu na zemi, úplne bez oblečenia, uprostred chaosu, ktorý sám vytvoril. Mohol žiadať o odpustenie, ale cítil sa ho nehodný. Nezaslúžil si asi nič viac. Zničil to najúžasnejšie, čo Boh vytvoril.