I struggle.

Chcela by som si byť istá tým, čo cítim. Chcela by som si byť istá, že som si to nenahovorila. Ale keď som tak vedľa neho sedela a uvedomila som si, že nič nezmením na budúcnosti, že proste bude aká bude, tak som sa upokojila. Nesnažila som sa byť dokonalá, bola som pravdepodobne sama sebou. Moje ruky sa nepotili a nebála som sa toho ticha. Vlastne som sa ani nemusela, proste som sa s ním rozprávala. O všetkom a o ničom. 

Mala by som sa učiť. Veľa sa učiť, pretože proste je toho veľa. Lenže keď som mala prečo sa učiť, respektíve dôvod rovnajúci sa snahe zamestnať sa, tak som s tým nemala problém. Proste som sedela a učila sa. Lenže teraz, keď mi to príde, že to už nemá zmysel, pretože ma Héros už tak netrápi, tak chcem robiť všetko ostatné.

Čím ďalej, tým viac vecí musím zvládať. Čím ďalej, tým viac si prídem zamestnaná, tým viac si prídem dôležitá, tým viac sa cítim spokojná. Vzťah s Princess je nanovo na tej dobre čiare. Teším sa. Chýba mi Bateau, alebo mám skôr výčitky svedomia. Je to presne tak, ako som si myslela, že dopadne. Keď zmiznú z môjho života, nechám ich to urobiť.

Kiež by som to dokázala urobiť aj s Hérosom. Ak sa raz vytratí, chcela by som ho to nechať urobiť a nie ho vysávačom privolávať späť. Nechať ho odísť a zabudnúť na všetko čo sa s ním udialo. Preto si nezapíšem žiadny nový moment. Hmpf. Nechám ich zmiznúť. Všetky. Vytratiť sa ako rannú hmlu. Ak bude chcieť ostať, s úsmevom sa do nej ponorím a stratím. Ak však bude chcieť odísť, nebudem sa jej držať.

Je tam predsa nejaký moment, ktorý by som rada zapísala?

Trápenie Taylor?

Trápenie môjho starého otca?

Trápenie sa o moje odrastenky?

Hmpf.

Nemám čo písať. Moje epické metafory sa dusia.