What if you could be enough?

God,
I am just so not enough.

Chcem písať o tom, ako sa cítim a ako ma donútili sa cítiť. Chcem napísať stotisíc riadkov o mojich egoistických pocitoch a veľmi túžim po tom, aby som tie city a všetko mala pred sebou a vedela si to potom prečítať a mať to všetko čierne na bielom. Ale som tak zmätená a tak vo svojom vnútri mám  chaos.
"On býval úžasný. Bol dokonalý muž pre každé dievča. Láskavý, rád pomáhal a pracoval, bol vtipný, rád sa rozprával... a ja som sa do neho zamilovala. Problém je v tom, že už taký nie je a ja som stále  zamilovaná do toho, kým býval." Takto by som opísala môj vzťah ku Hérosovi. Najradšej by som ho teraz premenovala, nech ho už tak nikdy nemusím nazvať, ale nechcem mu znovu meniť meno. Ani Fotke som ho nemenila. Pravdou však je, že Hérosom pravdepodobne len bol a dnes už je len akýmsi odleskom toho. Lenže ja si na neho neustále pamätám.
Na druhej strane, nie je to jediné, nad čím by som premýšľala. Vlastne premýšľam nad mnohými vecami, ktoré ma nútia byť vystresovaná.
Napríklad SOČka (ach, tá debilná vec). 30 strán o niečom (kto vie o čom), k tomu potrebujem dotazník a použitú literatúru a použiť appropriate language. Na jediné tému, ktorá mi napadla však žiadna literatúra a ani zdroje nie sú. Žiaľ, budem si musieť nájsť inú tému (ale akú, kurva?!). Aj keď vôbec neviem akú, keďže mám existenčnú krízu a vôbec neviem aké semináre si vyberiem v marci. To by bolo v poriadku, keby som to mala aspoň s kým prebrať - ale v triede mám po novom jediného priateľa (Bateau).
Toľko ku škole. Potom stresujem z toho, že zo slušnosti by som mala ísť na jedno stretnutie s D. Lenže na tom stretnutí bude nemenované dievča, ktoré ma má pravdepodobne v zuboch a vôbec neviem ako sa presvedčiť tam ísť. Pretože nie som človek, ktorý sa dokáže brániť a ani brániť svoju vieru.

Ja: Ach, v takých chvíľas sa pýtam Boha kde je a čo robí?
Bateau: Ja si vtedy hovorím, že žije v Amerike, kde majú niekoľko hodinový posun dozadu.

Možno stresujem z toho, že nedokážem zapadnúť na našu youth group. A to čo som tam mala mi ktosi vzal. Prišiel a vytrhol to aj s koreňmi. Najhoršie na tom je, že ten niekto je tak blízko Hérosovi, že sa divím, že sa nezrazia, nevybuchnú a nezanechajú v mojom srdci čiernu dieru. Možno by mali - lepšie by mi bolo žiť bez srdca.

I wish I could be like all the other kids because they all seem to fit in.

Koľkokrát som chcela byť odlišná. Ale ako veľmi teraz nechcem. Chcem byť ako oni všetci. Pretože na facebooku pribúdajú ich šťastné tváre, ako spolu trávia čas. A ja sa cítim, akoby som čosi stratila. Ono to tak prichádza. Viete, že ste čosi stratili a premýšľate čo. Potom zistíte, že je to iba vaša identita a váš šťastný život. Hľadáte ho, ale dosť pravdepodobne je stratený nastálo. Stratila som svoj život.

Bola som na malom výlete s Porozchodovým. Sedeli sme v meste a rozprávali sa. Asi hodinu predtým som ešte stále bola v strese, že nebudem mať čo povedať a že to bude trápne. Moje nočné mory sa vyplnili a len som sedela, premýšľala kam sa pozerať a počúvala ako rozpráva. Dívala som sa na ľudí naokolo ako na záchranu, pretože som na tom mieste vlastne nechcela byť. Túžila som byť niekde inde.

Veci, ktoré by som si mala konečne priznať:

1. Milujem kávu a nenávidím čaj.
2. Milujem filmy a seriály a nerada čítam knihy.
3. Nemám žiadnu psychickú poruchu (aspoň si to chcem nahovoriť).
4. Nikto ma nepotrebuje.
5. Nikto si nikdy nepozerá fotky v mojom mobile, takže si môžem spraviť toľko selfies koľko sa mi na moju SD kartu vmestí.
6. Héros a ani ktokoľvek iný ma nikdy milovať nebude.
7. V izbe nemám kameru, ktorou ma sledujú.
8. Som idiot a divná.
9. Nepatrím sem.
10. Snaha zapadnúť vyjde nazmar.

Keď sa tak pozerám spätne na moje články, príde mi banálne z čoho som bola smutná. Vlastne som bola smutná z Fotky, z Hérosa, z... z L? Ale pri tom som mala stále toľko vecí. Spolužiakov, školu a život. Teraz nemám nič. Vlastne som len pani nezaujímavá. Madame Breand.
Give me sec and I will commit a suicide.
Goodnight, darligns. Nemám už silu žiť.