Fuck this shit

Kde si, keď ťa najviac potrebujem? 

Kde si, keď potrebujem byť šťastná?

Kde si, keď sa strácam?

Odvaha nie je ísť do ulíc a bojovať za to, čo chceš. Odvaha nie je prihlásiť sa v triede. Odvaha nie je prejsť strašidelným lesom. Nie. Odvaha je dýchať, keď tvoje pľúca nechcú. Odvaha je usmievať sa na ľudí, ktorí ti roztrhali srdce. Odvaha je pokračovať, keď už nie je cesta. Odvaha je žiť, keď tvoje vnútro je mŕtve.

To je to, čo som strašne chcela napísať. Niekam. Azda to má nejaký zmysel. Možno to má zmysel len v mojej hlave. Vlastne, v mojej hlave má zmysel všetko a keď to zrazu vyslovím, znie to nemožne. Preto som sa rozhodla mlčať. Byť potichu. Veď to mi ide vlastne najlepšie. Dokážem písať *asi*. Nedokážem hovoriť. Odletím ako mrak a budem držať všetky moje kvapky spolu, aby nepadli na zem.

Povedal toho toľko a pri tom nepovedal nič. Tak je to vždy. Rozprávame sa hodinu o niečom, na čo obaja zabudneme, pretože je to tak neosobné ako pozerať sa na opačné strany. Celý čas sa cítim nervózne - bojím sa, že znovu poviem niečo, čo nepochopí a bude to úplne od veci. Moce sa mi jazyk a neviem kam sa mám dívať. 

Ale zároveň viem, že som mu nikdy nepovedala lož - čo sa vlastne o nikom inom povedať nedá. Zároveň viem, že ma robí šťastnou *tak veľmi ako smutnou*. Tiež viem, že berie všetko príjemné z tohto sveta a pchá mi to do brucha keď sa na mňa pozrie. Viem, že keď ma objíme, priblížim sa k nebeskej oblohe a keby tak vydržal ešte sekundu, dokázala by som chytiť oblak a zniesť ho pre neho.

Nedokážem z hlavy dostať preč momenty, kedy to spravil. Neviem prečo. Proste na jednu sekundu sa na mňa pozrie, ja sa pozriem na neho a on sa rozžiari ako vianočný stromček a potom sa pozrie inam. 

Hovorím si, že pri svojom hrdinovi sa človek nesmie cítiť stratený a nemôže sa mu motať jazyk. Nemôže byť predsa nervózny a nemôžu sa mu potiť dlane. Lenže on okrem toho robí aj iné veci. Núti ma byť šťastnou a usmievať sa. Je to síce málokedy, pretože nie vždy je tam, keď ho potrebujem. Ale niekedy...

Ja: Nechcem. Nedokážem to. Nemôžem mať tú tému. Čo keď poviem niečo blbé a nikto to nepochopí? *natiahnem ruky na stôl a položím si na ne hlavu, aby som sa skryla pred svetom*

On: Nič zlé nepovieš a bude to super!

Ja: Potia sa mi dlane, nedá sa mi dýchať a bojím sa.

On: Mám to porozprávať namiesto teba?

Ja: Otec chcel, aby som to spravila ja. 

On: No a?

Ja: Nerozumieš tomu. Keď niečo povie, má to tak byť. Bude potom rozčúlený, že čo som to za vedúcu, keď neviem mať tému. Ja proste rozprávať neviem.

On: Nič ti neurobí. 

Ja: Budeš tu?

On: Áno. 

Ja: Dobre.

Na jednej strane viem, že by mi mal dôverovať, že to dokážem a nie povedať mi, že to spraví namiesto mňa. A na druhej strane to vidím ako šľachetný čin, keďže som mu mesiac neustále hovorila, že to nezvládnem. 

Dobre. Dosť ľutovania. Mala by som s tým prestať. Neustále sa len ľutujem. Ľutujem, čo som nedokázala spraviť. 

Bateau napísala A, že sa do neho zabuchla a že jej len ubližuje. Preto by mali prestať s tým: "poďme mať dnes sex." "iba jej fúkam nikotín do ucha, nič to nie je" "nemáš ma rada?" "mám." On jej odpísal, že tomu rozumie a že je mu to ľúto a že dúfa, že budú priatelia. Čo bol dosť zaujímavý krok. Dokázala vziať svoje polámané kvety a položiť mu ich pod nohy a povedať mu, že to je jeho vina. Nie je to vina Slnka, že nesvietilo a ani detí, že po nich pobehali. Je to kvôli nemu, že prišiel s traktorom a zničil ich.

Ja nie som schopná pozrieť sa mu ani do očí. Prečo?! Pretože viem, že to nemá zmysel. Má svoju partiu, ku ktorej záväzne patrí. Rozumejú si a sú spolu šťastní. Ja tam nepatrím a nezapadám. Iba sa na nich dívam a čím ďalej tým viac strácam samú seba. Ale viem sa s nimi rozprávať. S niektorými z nich. Dokonca dve z jeho partie mám na girl group a neustále sa dívam a počúvam, ako o ňom hovoria. Sú priatelia. A ja to beriem. Snažím sa. Problém je, že vidím, že sa s nimi smeje, že s nimi trávi čas a vždy si ho pre nich nájde. Pri mne je zvyčajne vážny, rozpráva o tom, že ho bolí chrbát, pýta sa ma, či mi nie je zima, či sa cítim dobre, že by som si mala ísť ľahnúť, že niekoho stretol, že musí pracovať, že... ja neviem. Usmieva sa aj pri mne, to robí. Ale nie tak ako s nimi.

Rozumiem a snažím sa to do seba vstrebať. Všetky tieto informácie. 

Viete, som príliš posadnutá mojím životom. Natoľko, že som na dlhú dobu nevidela životy druhých. Nevidela som ich trápenie. Bateau problémy som len ignorovala. Síce som ich počúvala, ale potom som ich zastrčila kdesi hlboko do hlavy a ďalej sa potichu trápila sebou hovoriac si, že ja som tu tá obeť, ktorú nikto nevypočuje. Ach, to je hlúposť. Som len príliš sebecká na svoje problémy. 

Aj teraz som už napísala cez tisíc slov iba o mojich problémoch. 

Kurva, tak dobre. Breand, ak toto čítaš niekedy v budúcnosti (pretože veľmi dobre viem, že si čítaš staré články), tak toto je pre teba:

Nadýchni sa. Zhlboka. Vdýchni smrad tej zatuchnutej izby, v ktorej sedíš a sprav niečo so svojím životom. Konečne začni bojovať. Napísala si si 10 vecí, ktoré chceš zmeniť. Tak ich zmeň! Nenechaj tento svet meniť teba a rozhodne sa nenechaj zmlátiť svojím zdravotným stavom *psychickým a ani telesným*. Nenechaj svojich rodičov ti diktovať tvoj život. Choď im pomôcť a rob to, čo pokladáš za správne a nie to, čo pokladáš za jednoduché. Nevzdávaj sa svojich snov!
A prestaň sa toľko báť. Ja viem, že ťa to tam vonku desí. Desia ťa ľudia. Ale nič ti neurobia. A aj keď hej, pozri sa späť, koľko bolesti si prežila. Si tu! Došla si až sem...
Nepotrebuješ hrdinu, aby ťa doniesol k oblohe. Môžeš si postaviť rebrík a zniesť si kúsok neba dole sama. 

Pozn. Mám takú otázku. Nie je dôležitá, je skôr... úloha, ktorú si doma spravte. Skúste to. Proste si sadnite a urobte to presne podľa pokynov.

Vyberte si jednu z nasledujúcich otázok:
1. Prečo si stále single?

2. Prečo si vo vzťahu v ktorom si?

3. Prečo si tam, kde si?

Napíšte aspoň 100 slov a použite pri tom svoje obľúbené slovo. 

P.S.: Moje obľúbené je "kurva". Nie preto, pretože ho používam. Takmer nikdy som ho nahlas nevyslovila. Ale... keby to nebola, podľa dnešnej spoločnosti, hnusná nadávka *a to zastávam názor, že nadávka nie je nadávkou, kým ju nepoužiješ ako nadávku*, tak by som ho stále používala.