Just close your eyes, it's time to realize what's going on
Status:
Ak je tam niekde v budúcnosti
miesto aj pre mňa, budeš ho, prosím ťa,
strážiť až do skonania?
Pretože ja prídem až po večnosti.
Dnes sa toho neudialo veľa, ale včera som čítala blog Cassie a nejako ma to chytilo. Povedala som si, že sa mi uľaví, keď budem písať - tak ako sa mi uľavilo vždy predtým.
Niekde tam v pozadí mi hrá Christina Perri a premýšľam, prečo počúvam tak smutnú hudbu, keď vlastne vôbec nemusím. Nie som smutná tak, ako som čakala, že budem, keď sa niečo podobné stane. Vlastne mi príde tento svet celkom vtipný v tej irónii, že keď sa naučíme byť šťastný, tak sa zrazu dejú všetky tie zlé veci. Možno mi to pripomína horskú dráhu, ale prišla chvíľa, keď som si predstavila jeho a ju a vo mne nezúrila žiadna búrka. Bolo ticho. Dokonca som začala normálne spať a nebudí ma ani otcov krik či mega búrka nad naším domom.
Dnes sme kupovali s Bateau darček pre Princess. Narodeniny má 1. októbra, čo je dosť blízko. Väčšina ľudí kupuje darčeky, ktoré stoja za to, ale ja som poslednú dobu len za veselé darčeky, z ktorých možno nie je úžitok, ale človeka rozosmejú. A tak sme jej kúpili ponožky. Pretože je to typický vianočný darček a ja Vianoce milujem.
A ďakujem za opýtanie. Škola ide dobre. Vlastne sa mi aj celkom chce učiť.
If only she could be so oblivious again,
to feel such love without knowing it,
mistaking it for laughter.
Markus Zusak
A ak by som mala pokračovať, tak by som sa začala sťažovať, že ľudia majú predo mnou tajomstvá a všetci, s ktorými sa kamarátim majú svoju polovičku, alebo o nej prehnane rozprávajú a ja som tá, o ktorú nikto nezakopne. Lenže miestami si hovorím, že je to tak dobre. Keď sa pozerám na problémy vzťahov, neviem či by som bola schopná ich práve teraz riešiť. Ale skôr si myslím, že to bolí, keď všetci majú aspoň pocit, že sa o nich niekto naozajstný zaujíma, ale ja som sa akurát stotožnila s tým, že Héros je môj kamarát *well done, Héros=Kamarát*. A prvýkrát za tak dlhú dobu nie je nikoho, ku komu by moje srdce tiahlo.
Miestami sa cítim ako dievča, ktoré stojí v rohu. Viete, to dievča, okolo ktorého sa všetko deje ale ona nič neprežíva. Také to dievča, ktoré majú všetci bezdôvodne radi, a na všetkých sa usmieva, ale žije len pre seba. Vždy som tak trochu snívala o nejakej opore, čo by stála vedľa mňa. Mám to aj vo svojich 365 snoch *Way To Fly*. Ale nikdy sa tam nikto taký neobjavil a tak stále žijem pre seba. A tak som sa musela postaviť do rohu, aby som sa oprela aspoň o stenu *otázka: budú mať v Pekle steny na opieranie?*
A takto sebecky žijú miliardy ľudí. Samostatne. Na vlastnom ostrovčeku s vlastným rohom.
23. septembra 2015, streda
Veľa hodín v noci a ja stále nemám o čom snívať. Sny však počujem ako zbesilo lietajú za mojím oknom. Viem, že sa snažia dostať ku ne, ale hradný kráľmi dal zamrežovať okno a zakázal ho otvárať. Ach, život bez snov je boľavý. Ruky sa trasú a v hlave zvonia zvony, že niečo chýba.
A milovať znie ako vymyslené slovo, ktoré nikdy neexistovalo.
Snažím sa zaznamenávať si svoje pocity, ale neviem či to dokážem. Stále vážim rovnako, výškovo som o centimeter vyrástla a prerástla moju sesternicu *čo ma celkom nahnevalo*. A viedla divné rozhovory s bratrancom.
Bratranec: A budeš chodiť na párty a chaty, kde sa spoznáš s chalanmi.
Ja: Čo s chalanmi?
Bratranec: Nehovor mi, že chceš byť ako ona?*nepoužívam jej meno, pretože sa nebude často spomínať... ale je to sesterka*
Ja: Prečo?
Bratranec: Neustále tvrdila, že chce byť sama a nikoho nechce mať. A teraz má Araba, či čo to.
Ono je život celkom jednoduchý. Len musíte nasadnúť na lacný vlak a ignorovať tých naokolo. Potom bude všetko jednoduché. V tých drahých si musíte veľa vyberať: jedlo, miesto, film, knihu... Ale v lacnom, vám to všetko bude určené. Znie to trochu otrocky, ale neznie to jednoduchšie?
Mhm, a ešte jedna vec k tej jednoduchosti: prečo sme takí idioti? Vy! Prečo ste takí idioti? A ja? Prečo som taký idiot? Sťažujeme sa a nič nerobíme. Pri tom by sme mohli niečo urobiť: ísť do ulíc a kričať. A zlatíčka moje, to by bol svet. Ale dnes revolúcie nie sú. A všetky, o ktorých čítam, nakoniec skončili zle, ale revolúcie vždy stoja za to. Nechce to jednej takej ísť. Postaviť sa na kopec, postaviť si šibenicu a kričať dovtedy, kým vás neobesia?
S pozdravom Madame Breand
P.S.: Odložila som srdce na poličku. A teraz na ňu sadá prach. Sadá na všetko. A veľa vecí plesnivie, ale to je jedno. Už aj moja posteľ je špinavá, okakaná vtáčikmi, plná smetí... ale stále sa v nej dá spať. Tak na čo upratovať vo vnútri?
Komentáre
Zverejnenie komentára
Comment me