It's so loud inside my head

Že neodídem tvrdím veľmi dlho. Na tomto blogu je tak neskutočne veľa tajomstiev o ktorých nechcem, aby niektorí vedeli. Budem sa tu ozývať, keď budem totálne na dne a nebudem vládať dýchať. 

A presne preto, robím toto rozhodnutie. Sem tam sa sem objaví článok - tak ako tento a potom... potom bude ešte jeden pán blog. Lenže tam budem ja. Tak ako existujem: s tvárou, možno bez mien.

Nebude to tak, drahí moji. Nikdy to tak nebude. A viete prečo? Sú na to dva dôvody: nenávisť a strach. Možno týmto dvom pojmom nerozumiete tak ako ja. A dosť pravdepodobne sa na nich pozeráte s inými okuliarmi a z iného uhlu. Ale pre celý svet je definícia vlastne rovnaká.

Nenávisť (žen. r., pod. meno)

silný (citový) odpor.

Strach (muž. r., pod. meno)

stiesnený duševný stav vyvolaním očakávaním niečoho nebezpečného; bátie sa; obava.

Strach je prirodzený reflex človeka *teda, mal by byť prirodzený*. Niektorí sa ho naučili za svoj život trochu zatláčať do úzadia. Medzi takých ľudí, však, ja nepatrím, aj keď by som rada. Niekedy o tom snívam *že sa nebudem báť a moje vety budú hviezdami v legendách*. Ale pre tých, ktorí sa to nenaučili, je to každodenný problém, ktorý začína vyzerať ako ozrutná rutina. Pre tých, ktorí majú dobrú predstavivosť je to niekedy ešte zložitejšie *napríklad nesmú mať pod posteľou dieru, inak v noci očakávajú ruku, ktorá ich za ňu schmatne ako v Doctorovi*. Ja spím napríklad s baterkou v ruke. Neviem ako by to dopadlo, keby som naozaj založila blog, kde by som mala tvár a meno. Kde by mohol prísť niekto známy a povedať: "hej, ja ťa poznám... a tu na fotke som ja. A vyzerám tam otrasne." Ako by som sa v takej chvíli mohla brániť? 

Viete, som dostatočne paranoidná. Možno viac, než by som mala byť. Ale nemám takú dobrú predstavivosť, po akej by som túžila. A možno by som z tých mojich večerných predstáv mohla vyťažiť nejakú hororovú detektívku.

Nadýchnutie vyvoláva v človeku pokoj a mier. Lenže nie v momente, keď sa ozve v noci, v tichu izby a k tomu ešte nie váš. A tak blízko tváre. Akoby sa vás snažil niekto ovoňať. Zacítiť vašu vôňu pred večnou tmou, ktorá vás o chvíľu zožerie zaživa. Zavoňať pach života tesne pred jeho koncom. A potom sa veci zničia. Akoby spadol domček z karát.

Presne tak vlastne vyzerá váš život. Ako domček z kariet, ktorý stačí len sfúknuť. Žiadne základy, zlato. Žiadne hlúpe základy.

A potom sa v izbe blisne svetlo z auta, ktoré prešlo popod okno a vy uvidíte tú tvár. Možno vám blisne hlavou či je toto azda samotná smrť a či je to len jej posol. Lenže tak či tak sa na vás usmievajú ostré pahýle zubov, ktoré vyzerajú akoby boli azda ukradnuté akejsi šelme. A tie lícne kosti - akoby ani neboli obalené kožou - samotná bledá lebka na vás hľadí. Čierne oči tesne pri vašich a jedno sa tak zvláštne radostne leskne.

Má byť toto to posledné čo uvidíte?

Možno by som mala. Písať tajomné hororové detektívky. Povedzme si to na rovinu: na zabitie nudy postačí každá hlúposť. Ale vieme, že som nikdy nič nedokončila a nechcem riskovať, že z tej fantázie mi preskočí. Už teraz sa cítim ako nedokončený psychopat.

Viete čoho sa bojím? Napríklad zlých známok, alebo sklamanej tváre rodičov a gramatických chýb - dokonca aj zvoniaceho budíčku. Ale to nie je všetko. Bojím sa desivých obrysov v mojej izbe a zatvárajúcich sa dverí. Tiež sa bojím fučiaceho vetru, príliš tesnej blízkosti, nemožných zvierat a praskajúcich kolien. Bojím sa tisíce vecí. Ba dokonca aj svojho psa. Najviac sa bojím bolesti a strachu. To je ale múdry strach. Báť sa strachu. Báť sa bolesti. Je to sebareflexia. Bojím sa, že stratím ľudí, na ktorých mi záleží. Ale vlastne iba preto, pretože ma to potom bude bolieť - čo je sebeckosť.

Sebeckosť. 

Lenže kto dnes nie je sebecký?

Moje rozhovory s ľuďmi sú čím ďalej tým viac banálnejšie a viac o ničom. Cítim sa ako vták, ktorý nedobrovoľne roztiahol krídla a postupne od ľudskosti odchádzal. Ale nie je to tak, že by som chcela. Tak strašne sa snažím byť s ľuďmi a naviazať kontakt - rozprávať s nimi a smiať sa, ale akoby som nevedela ako na to. Zabudla som na rozhovory. Tie šťastné tváre na mojej stene vyzerajú ako klamstvo. Sladké klamstvo tohto sveta.

Spred večnosti:

Ja: Je to môj životný sen. Ísť vykradnúť slovenské železničné trasy.

Fotka: *na toto miesto patrí divný anglický slangový výraz* Každý má iné plány do budúcna. Ty kradnúť železo.

Ja: Ale myslím, že môj sen je najproduktívnejší. 

Dnes:

Ja: Ok. A ako sa máš? Ideš večer na mládež?

Bateau: Jj a ok a ty?

Ja: Dal si niekomu úvod?

Héros: Hm. Nedal.

Mama: Nezniesla by si mi bratov notebook?

Ja: Jasné.

A čo tá nenávisť? 

Poznáte ten výraz nie?

Ak nie, ste mojim novým majstrom. 

Ja: Nefajči.

Héros: Dal som si predsavzatie. Keď si nájdem dievča, tak prestanem.

Ja: To je znovu to odkladanie na zajtra, nie?

Héros: Hm, no hej.

Ja: Vlastne mi to nevadí. Nič mi nevadí. Nie je nič, čo by mi na ľuďoch vadilo. Len všetci tvrdia, že je to správne. Správne aby mi to vadilo. 

Héros: To je zaujímavé.

Možno sa pýtam, či si na to pamätá? Či si pamätá na moment, na ktorý ja budem ešte dlho spomínať ako na moment možnosti. Kde som to pokazila, moji drahí. Ale presne to čo ste pred chvíľou prečítali všetko pretáča naruby. Je tam niečo z pravdy, ktorú ťažko vidieť.

Snažíte sa naučiť bezcitnosti. Snažíte sa v nej žiť a hovoríte si, že jedine takt o funguje. Ale prvý krát za život sa pýtam, či už nie som bezcitná dosť? Čo keď mi na ľuďoch vlastne nezáleží, len chcem mať silu nad mojím životom. Proste som videla niekde dievča, ktoré sa zaujíma o ostatných a povedala som si, že takto budem žiť. A snažím sa k takému statusu QUO dokopať. Ale nefunguje to. Pretože mi vlastne nezáleží. Ako vám môže záležať na niekom, keď vám na nikom nič nevadí? A vlastne viete jednu vec: nenávidíte ľudí. Tak ako vám na nich môže záležať, keď ich nenávidíte? Chcem sa pred nimi skryť a nikdy ich nemusieť vidieť. Žiadneho *ale o čom by bol svet bez nich?*.

A potom príde okamih. Jeden jediný. Keď si zrazu uvedomíte, že vonku žiaria hviezdy. A nie len tak obyčajne, ale snažia sa upútať vašu pozornosť, aby mohli kričať s vami a potešiť vás. Lenže vy sedíte v izbe a roletu máte stiahnutú tak, aby ste ich nevideli. A potom cítite zrazu vlhkosť na vašej tvári - nezmenili ste sa zrazu z tej bezcitnosti na trápnu legendu, ktorá sa ani nehodí niekomu porozprávať, pretože je úplne o ničom? 

A presne to som ja.

Tak sa naučíte nenávidieť. Tým, že budete bezcitní. 

A áno. Nenávidím internet *ktorý momentálne využívam*. Nenávidím ľudí. Pretože si ani jeden z nich nevedia ceniť veci, ktoré dostávajú a ktoré sú im dané. A možno verím v lepšie zajtrajška. A stále dookola čakám na to, kedy jeden príde. Ten z tých lepších. No keď raz za čas príde, ja si to ani nevšimnem. Pretože som presne taká ako ostatní. Neviem si ceniť veci. A tak najviac zo všetkých ľudí nenávidím seba. 

Chýbate mi, moji drahí. Ale svet nie je čo býval. A život sa točí okolo tyče ako prostitútka v oblečení bez publika. Možno je tam pár momentov, ktoré by som rozprávala s úsmevom. Napríklad tú o capoch, čo chovali jelene. Alebo o nekonečnosti ospravedlnení. Zbierajú sa. Len sa miešajú s cudzími do jednej hromady. Jedného dňa, keď ich budem triediť, budem mať veľký problém rozoznať, ktoré sú naozaj moje a ktoré sú ukradnuté. Ale chcem z nich spraviť legendy, pamätáte? Legendy z viet.

Madame Breand