I will fight for dreams

Dívam sa na opustené tváre kvetov na záhrade. Tak či tak vyzerajú spokojne sami so sebou - akoby im nezáležalo na tom, že sú opustené a osamelé. Snažím sa k ním pripodobniť a zamestnať svoju myseľ. Či už postihnutými deťmi v Č*, alebo Harry Potterom v angličtine. Nemôžem sa učiť, pretože ešte aj pri tom premýšľam nad jeho tvárou. Uvedomenia sú bolestivé a nádeje ničia krásu smútku a kriku zúfalosti. Začalo to už dávno, ja to viem. Viem, že moje sny sa prebudili v momente, keď prišla moja mama so slovami: "Nepáčiš sa náhodou Hérosovi?!" A ja som vtedy venovala pozornosť svoju srdcu a jeho reakcii. Takéto nádeje ničia všetku krásu. To, že sa raz správa, akoby som bola ja tá, na ktorej mu záleží a inokedy, akoby sa mi vyhýbal a pozornosť venoval D.

Ja nie som žiarlivá. Moje oči  a srdce uzatváram, ale myslím, že už sa dostal dovnútra a jediná možnosť ako ho vyhnať je, zamestnať moje srdce čímkoľvek iným.

Preto sa tak často usmievam na deti, chodím do Č* strážiť deti a premýšľam, či tam niekde je Fotka alebo pán B. Premýšľam, či ich na prechádzke stretnem, alebo či sú v škole. Či majú akademický týždeň a prečo som vlastne šla k tým deťom. Čo mi to dáva do života a prečo sa tak radujem, keď som s nimi a keď sa na mňa usmejú. Ich úsmev je pravý - tešia sa z maličkostí, ale vtedy sú ako tie spokojné kvety *opustené a odvrhnuté svetom, ale spokojné*. Ja taká spokojná nedokážem byť a tak ich obdivujem. Moja prax končí v stredu, ale aj tých pár dní *takmer doslova* pre mňa znamenajú veľa. 

Povedal, že tam bude a potom odišiel. Nechal ma celý víkend s dorastencami osamotenú a samú. Opustil ma a tú hodinu dokopy, čo tam s nimi bol sa tváril, akoby mu azda na mne záležalo. Vyhľadával momenty, kedy mi môže niečo podať, alebo vziať odo mňa tak, aby sa ma mohol dotknúť *aspoň to tak vyzeralo...*, usmieval sa a vyhľadával ma - zo začiatku. Ale je to jedno. Nepatrí mi a ja nepatrím jemu.

Poslednú dobu premýšľam nad svojou budúcnosťou a nad svojimi snami. Mnohokrát som musela spomínať, že som vždy chcela byť spisovateľkou - ale koho v dnešnej dobe táto činnosť uživí a navyše na Slovensku? A tak ten sen odletel ako vtáčik k niekomu inému a opustil ma. Múza ma ešte niekedy prichádza navštíviť, ale tiež len na sekundy s čajíčkom v ruke, keď nemám čas písať. Potom som chcela byť žurnalistkou alebo fotografkou. Neskôr riešiť práva ľudí... a teraz som bez snov a bez predstáv o budúcnosti. Nedokážem ani len snívať o tom, že sa dám dokopy s Hérosom *čo sa nikdy nestalo*. 

A tak čakám na sny. Čakám na to, že sa objavia, otvoria svoju náruč a ja sa v nich budem môcť skryť. A keď ich niekto - ktokoľvek - napadne, budem za ne bojovať. Lebo budú patriť mne a ja im.

Nechcem písať. Chcem smútiť, snívať a byť spokojná. 

P.S.: Nikdy som neplakala viac, ako včera. Takmer od rána do večera - aká som ja trápna.

Napísala Madame Breand, 18. mája 2015 o 13:44