My imagination gone away

BrunuhVille - Winterwolf

It is hard to move on, when you know it was

yours and just yours fault.

The Breand

Mine

Ja viem, pomaličky sa ozývam stále menej často a čas uteká. Ja viem, čo má v pláne a je dosť hlúpy, keď si myslí, že to neviem.

Minulý týždeň? Čo všetko sa udialo? Páni! Okay, začnem bezvýznamnými vecami: škola ma morí a snaží sa ma presvedčiť, že nepotrebujem spánok.

Zlodušsky ma oberá o úsmev na tvári a vyspaté oči. A cez to všetko je to jediná vec, nad ktorou premýšľam. Už je to trochu naničhodná závislosť hodná žiaľu.

A potom tie sny. Naposledy som svoje utopické sny spomínala 27. augusta *myslím*. Boli ešte o Danielovi. Myslím, že netreba spomínať, že žiadny Daniel sa neobjavil. Až na tých dvoch: obaja sú v pohode a s oboma som sa rozprávala tak, že: „Ahoj, ja som The Breand.“ „Ahoj, ja som Daniel.“ Takže tak... Ale ide o to, že v škole *keďže sme jazykové gymnázium* máme veľa angličtiny a tak nejak mi z toho šibe, že sa mi snívajú akési podivné neexistujúce časti Doctora Who v angličtine. Vravela som si, že by som to mohla napísať.

Dobre, presuňme sa k dôležitejším veciam. Neočakávam, že toto bude dlhý článok – mimochodom.

Takže ja a Fotka. Pravdepodobne vás to už nudí. Vôbec sa s vami nevadím, ale asi nemám o čom inom písať. Je všade. Práve v momente, keď všetci ostatní o ňom prestali rozprávať *maybe si uvedomili, že niečo sa stalo a nie je to v poriadku, tak sú súcitní. Minule sa ma Tanja len tak spýtala, či som v pohode a aj keď som povedala, že áno, tak sa na mňa pozrela: „Vážne?!“* Utopicky fantazírujem, že máme nejakú šancu sa vrátiť späť, ale zároveň som začala veriť, že to PB má vo svojich rukách.

You only live once, but if you do it right,

once is enough.

Mae West

Nasledujúci deň

Zajtra škola. Teším sa? Nie. Akosi by som najradšej sedela doma. Chýba mi akási fantázia na písanie journalu. Kamsi zmizla. Nevravím, že sa v mojom živote nič nedeje. Ale jednak už sa mi nechce neustále písať o Fotke, pretože keď o ňom píšem, tak je to také... neustále dookola to isté a už toho je proste na tomto blogu dostatočne veľa.

O dosť dlhý čas neskôr

Znovu večné veky, čo som nič nenapísala. Som chorá, mám šošovky (v ktorých vyzerám ako debil) a snažím sa nemyslieť na Fotku. Ale on je všade. Práve vtedy, keď o ňom všetci prestali hovoriť, mi ho všetko všade pripomína. Akoby naschvál mi realita nechcela dať pokoj.

Dobre. Moja nová škola je úplným opakom mojej bývalej školy, čo sa mi vôbec nepáči, lebo ako viete – ja potrebujem byť originál. A teraz každý miluje metal *aj keď je to kresťanské gymko, wutt?!*, každý píše *ja som z akéhosi dôvodu nenapísala nič zmysluplné už veľmi dlhú dobu*, každý pozerá Doctora Who, každý rád číta. Nie som ten typ, čo by na sebe dal najavo, že je niečo zle, ale po dlhej dobe je tu niečo ďalšie čo prispieva k nostalgii za minulosťou. Nie len Fotka, ale aj bývalá škola? Mala by som si s týmito ľuďmi rozumieť, ale cez to všetko spoločné mám pocit, akoby som tam ja jediná nezapadala.

Viete čo? Poslednú dobu sa na blogu len sťažujem. Chodím sem, aby som napísala všetko zlé čo sa stalo, ale v skutočnosti môj život nie je tak pesimistický a čiernobiely. Náhodou mám celkom pekný život. Vstávam ráno o 5.23am *don’t ask me why this number, myslím, že o 5.20 je skoro a 5.25 neskoro* a autobus mi ide 6.20. A tak je moja každodenná rutina. Chýba mi neskoršie vstávanie. A každý nemá problém dôjsť na KE mládež, len ja áno, pretože... pretože vlastne som úplne zmätená z toho, prečo tam nemôžem ísť. Konečne som našla riešenie a zrazu je tam nejaký ďalší problém.

A tak žijem. Nevravím, že je to nádherný život. Ale nesťažujem sa – povedala som, že sa sťažovať nebudem.

Life is what happens to you 

while you're busy making other plans.

Allan Saunders

Ale sakra! Kde sú ľudia, keď ich človek najviac potrebuje. Nechcela som si to priznať, ale... potrebujem bff. Alebo aspoň niekoho stáleho v mojom živote, pretože každý je u mňa na skok a každý má za mňa náhradu. A tak som osamelá proti celému môjmu svetu. Mala som Fotku a poslala som ho do riti. Možno je toto môj problém. Bojím sa toho, že niekoho stratím, tak ho pošlem preč. Nejaký podivný obranný systém. Spravila som to s L a s Fotkou. S kým ďalším to spravím? Ako môžem snívať o niečom stálom, keď všetko stále pošlem od seba preč?!

Snažím sa čítať, ale akosi sa mi nedarí. Nejaká kríza od začiatku prázdnin. Sami môžete v projekte The Bookshelf vidieť, že čosi sa so mnou deje. Žiadne filmy, žiadne knihy. Nepíšem básne, nepíšem príbehy. Kde to všetko milované zmizlo? Aká je moja záľuba teraz? Pretože okrem snívania a pozerania na hodiny, ktoré nikdy netikali, nerobím nič iné.

Presne takáto som aj v škole. A potom sa divím, že nerozumiem matematike. Snívam o budúcnosti, ale tú budúcnosť si musím začať formovať v prítomnosti. Keď sa ku mne konečne ten Metalista ozval a mala som možnosť sa s ním zoznámiť a nie len túžobne na neho hľadieť, som okolo neho prešla a sadla si na lavičku. Čo to so mnou je?! Je to totiž kamoš Bubble a jej kamošov. Proste jeden z partie. A keď je to metalista s úplne úžasným účesom a vyzerá tak trochu ako Devon Bostick *nemyslite si, že som vedela jeho meno, hľadala som ho na csfd* a proste poznať niekoho takého by bola zábava. Vždy som chcela takého kamoša. Nič viac!

Stále je to o tom istom. Snažím sa zamilovať do niekoho iného, lebo keď nerozmýšľam o niekom inom, tak rozmýšľam o Fotke. Ale nie je to tak strašné. *Spomínala som, že som tie esemesky nakoniec našla?* O niečo sa to zlepšilo. Už neplačem. Len mám pocit, že je všade a že ma pozoruje. A bojím sa, že keď uvidí, že som iná, než som bývala, tak ma prestane milovať *akoby ma niekedy miloval*. A tak...

A tak sa správam úplne inak, než som bola zvyknutá. Chodím do kostola na chvály, spievam, čítam Bibliu, modlím sa, chodím do školy, vyzerám šťastná, rozprávam sa, učím sa a počúvam. Vidíte správne. Kde sa hrabem na moje bývalé ja?! A prečo ním už nie som? Nevravím, že tamto „ja“ bolo lepšie, len ma desí, ako ma začiatok novej školy a on zmenili. Akoby sa ma zdeformovali na niečo lepšie. Viem už, že nechcem to, čo bolo pred ním. Jediná vec, po ktorej však túžim nie je ani tak on... ide len o to, aby som prestala nad ním premýšľam. Nechcela by som ho nestretnúť. Chcem ho stretávať, len nechcem vedieť čo sme prežili a ako som ho poslala preč.

Stále som mu nič nenapísala. Viem, že tá čiarka čo máte na Worde a bliká a píše, tam je. Čaká na nejaké slová na jeho chate aj v mojom mobile pri esemeskách pre neho. Je to tam. Ale slová nie sú nikde. Odišli s ním – mal by to vedieť. Žiadne básne, žiadne príbehy, žiadne slová. A bez slov som úplne prázdna. Nie že by som nemala čo písať – na svete je mnoho príbehov, ktoré neboli napísané – ale nemám túžbu. Kam zmizla? Kde si ju vzal?

Slová šepkané slzami

namočenými štetcami

v octovom atramente

na bielo pretreté –

aby sa na ne mohlo znovu písať.

Tie slová vzala láska,

tá vekov známa kráska,

s vlasmi červenými ako krv –

bolesť spôsobila prv.

Bolesť stvorila rany,

zapísala krvou strany

na krídlach motýlích,

nepredvídateľne silných.

Motýľ preč uletel

následne nečakane umrel

po dlhých chvíľach

ponorený v spomienkach.

Vidíte? Áno, sú tam tie slová. Ale nechcem ich dávať na web. Chcem ich vytlačiť na farebný papier a dať do zberníku momentov, pretože ten je stále dôležitejší, než web. Ale ani naň nepadla žiadna dažďová kvapka od múzy.

Je ešte niečo, čo som vám o Fotke nenapísala? Sú toho milióny. Ale nič sa nemení. Ostávam len ja a spomienky zavreté v sklenenom pohári na uhorky.

Máme v škole veľa angličtiny. Jasné, jazyková evanjelická škola. Čo iné by som čakala? Ale sníva sa mi po anglicky. Má to výhodu – nerozumiem mojim snom a potom nerozumiem mojim túžbam. Je to divné, ale keď neviem či si želám, aby Fotka ostal v mojom živote, vrátil sa alebo odišiel, cítim sa pokojnejšie.

Fairy tales are more than true: 

not because they tell us that dragons exist, 

but because they tell us that dragons can be beaten.

Nail Gaiman

The Breand|Confused