Write your ass off

Prečo sa to deje stále dookola?

Naučila som sa hľadať vinu v sebe. A našla som zoznam vecí, ktoré by som rada zmenila a ktoré ma trápia už celú večnosť. Tak napríklad, ako to, že sa neviem sebazapierať? Ako to ľudia robia? Milujem ľudí s vôľou pevnou ako skala, ktorý dokážu ísť proti sebe, lebo kto je pre mňa väčší nepriateľ než ja sama? Lenže ty nevidíš, ako sa snažím.

Potom to, že som vlastne ešte dieťa, ktorému vždy všetko vychádzalo. Až na... samú seba. Lebo nikto nemôže za praskliny na mojom tele viac než ja sama. Lebo nikto nemôže za dievčatá v písmenách, ktoré som utýrala k smrti, len ja sama. Nikto iný nemôže za to, že mám zničený imunitný systém, len ja sama. 

Takže sa vraciam k tomu istému - kto je mojím väčším nepriateľom než ja sama?

A predsa! Si to ty. Lebo ťa neskutočne milujem a urobila by som čokoľvek aby to fungovalo. Ale nemôžem sa zmeniť na niekoho kým nie som zo sekundy na sekundu. Pokojne budem to dievča, ktoré si si vysníval, ale prosím, aspoň na chvíľu sa pozri na tú snahu, ktorú do toho vkladám. 

Mám rada knihy a mám rada spánok. Vždy sa zobudím s tak dobrým pocitom, ktorý v priebehu sekundy zmizne ako para vo vetre. Akoby nikdy neexistoval a ja sa po ňom snažím načiahnuť, ale už je tu realita. Je späť so svojou krutosťou a nevďačnosťou.

Realita je vlastne omnoho väčšie dieťa, než som ja. Pretože ak nie je po jej, tak sa urazí, tak ťa zmätie z kolien. Ďalší problém je, že je škodoradostná a rada ubližuje druhým - najmä slabším. 

Moja stará mama tvrdí, že nič nerobím. Čítala som knihu a snažila sa byť mimo ľudí, aby som na nikoho nepreniesla toto vnútorné počasie.

Héros tvrdí, že som lenivá. Možno je to pravda. Možno je naozaj môj najväčší problém lenivosť. Dva roky mi trvalo sa presvedčiť, že nie som lenivá, ale očividne to tak moje okolie nevidí. Očividne nikdy nemôžem spraviť dosť a nikdy sa dosť nesnažím. Bolí to. 

A cítim sa ako dieťa. 

Rozmaznané malé dieťa.

Rozmaznané malé dieťa, ktoré nevie ovládať svoje emócie.

Kto by už niekoho takého mal rád?