Silent

Zastav ma, ak sa mýlim - ale nie je to tak, že odrazu si šťastná. Čakala si, že sa všetko vyrieši tým, že konečne budete spolu? Och, darling... Nechaj, nech ti ukážem pravú tvár bytia.

Prešla som tak 100 otázok z testovníc za posledné dni. Nikto o tom nevie, nikto sa nepýtal. Nikto sa nepýtal na moje úspechy už dlho. Odrazu sú zbytočné. Odrazu je všetko okrem neho zbytočné a pri tom mám posledné tri dni pocit, že tu ani nie je. Mal pravdu, v skutočnosti budeme žiť dva rozdielne životy. Presne to robíme. Niekde na periférii.

Chýbajú mi priatelia. Och, Bože, ako strašne mi chýbajú priatelia. Niekto kto by si na mňa našiel čas, keď sa ho opýtam. Niekto pri kom by som nemusela počúvať, že sa má otrasne, že by sa najradšej zabil, že by najradšej ušiel. Niekto bez depresií. Niekedy sa premáham aby som im nepovedala: "Tak sa zabi...."

Ale ostávam potichu. Zavretá. Uzavretá. Nikto sa nepýta. Tak prečo odpovedať? 

Za posledné štyri mesiace som praskla asi 20 krát. Väčšinou som si za to mohla sama. Vždy som si za to mohla sama. Vždy si predsa za to môžeme sami - pretože nejdeme za psychiatrom, pretože sme strašne sebeckí, strašne egoistickí a dívame sa len sami na seba. Preto si ubližujeme, nie? Lebo sa príliš milujeme. Pretože všetci sa majú strašne radi a žiadna sebanenávisť neexistuje.

Ak neexistuje tak mi vysvetli, prečo posledných šesť rokov hľadám spôsob ako si ublížiť, snívam o tom, že ma niekto znásilní. Prečo sa musím neustále pýtať samej seba čo je so mnou zle keď to robím?