When it hits you over again

Zaujíma ma, či to niekedy vôbec prestane, pretože v momente, keď mám byť najšťastnejšia osoba na svete sa mi to všetko opäť raz zrúti a ja sedím a premýšľam, kde sa stala chyba. Nechcem riskovať lásku, nechcem riskovať to, že mu ublížim. A tak sa zatváram do izby a dúfam, že to odíde čím skôr. Ako mu mám klamať do očí a povedať, že sa cítim vynikajúco, keď mám pocit, že mi vidí priamo do duše?

Bože? Odpovieš mi? Dnes mlčíš a to som si myslela, že už bude všetko v poriadku...

Nechajte ma to vysvetliť...

Nie je to chyba ľudí. Vidím chybu vo mne. Pretože, keď som sa ho opýtala, či spolu chodíme a on povedal áno, neprišla tá radosť, ktorú som čakala. A on bol tak entuziastický, až sa mi chcelo plakať, že moje vnútro je tak chabo vybavené radosťou. Možno som za tie roky zabudla byť šťastná a teraz, keď to prišlo...

Cítil si sa niekedy zle preto, pretože si bol šťastný? Lebo keď som sa pozrela na včerajšok a na celý ten týždeň predtým, stiahlo mi hrdlo a takmer som to vzdala. Ľúbim ho, ako nikoho a nič iné a mám rada dievčatá, ale tá radosť, ktorú s nimi cítim... prečo mi príde tak cudzia a tak zlá? Akoby som nemala byť šťastná.

Drahý Héros, ak si toto niekedy budeš čítať, tak ma nechaj ti to vysvetliť. Aspoň takto, keď nie inak...

Zaslúžim si každú jazvu, ktorú za sebou žiletka nechala. Zaslúžim si každú bolesť žalúdka, kvôli tomu, že som nejedla. Zaslúžim si tvoju nenávisť a nenávisť Boha, nenávisť všetkých ľudí, pretože som zbabelec a zradca. 

Som zbabelec, pretože nedokážem bojovať s týmto pocitom. Keď príde, nechám ho ma pohltiť. Nemodlím sa aby to odišlo, nesnažím sa nájsť radosť. Pasívne to prijmem, ako nejaký existencialista a čakám kým to prejde. Samozrejme, niekde v strede, kde ma to už začne zabíjať a nie len mi ubližovať, sa začnem vzpierať. Ale je to presne tak ako s ihlou u doktora - čím viac sa brániš, tým viac to bolí. Nedá sa od toho utiecť... 

Som zradca, pretože vám všetkým tvrdím, že som v poriadku a že som šťastná. 

Viem, že by som mala byť šťastná. Ale nie som, Héros... 

Kedysi dávno ma Fotka nazval Ľadovou kráľovnou. Každý list, ktorý som mu napísala mal podpis "ľadová kráľovná". Ty si ma teraz nazval kráľovnou a ja som sa tešila. Teším sa, ale... nenávidím sa za tú radosť. 

Odrazu do mňa ľudia môžu vidieť. Vzťah má byť o tom, že jeden o druhom toho veľa viete. Ale ja to nechcem, Héros. Nechcem aby o mne niekto niečo vedel. Desí ma to. Desí ma tá moc v tvojich rukách.