Never again

Nie je to len sen, aj keby mohol byť.

Stojím na ľade a ten pomaličky podo mnou praská. Viem, že to praskanie neprestane; viem, že sa nakoniec ten ľad prepadne do ľadovej vody pod ním. Chcem utiecť a radšej sa na to dívať z diaľky, ale každým mojím pohybom sa to zhoršuje. Musím sa ponáhľať. Breh je tak veľmi ďaleko. Na čo som na ten ľad liezla? Prečo som neostala na brehu? Ó, áno, už viem. Pretože som myslela, že títo ľudia za to budú stáť.

Povedali, že sa nezdôverujem a že to nie je správne. Tak som sa začala zdôverovať. Povedali, že priatelia sú na to, aby počúvali a pomohli ti. Tak som im rozprávala o mojich problémoch. A povedali, že im môžem veriť. Tak som verila. Aspoň raz som chcela veriť, že neodídu. Ale zabudla som na to, že všetci nakoniec odchádzajú.

Efrodita, Slniečko, Vedúci mládeže, Héros, Emgamel, Bateau, Taylor, Š, Lusi... znejú ako obyčajné prezývky, ale za tými prezývkami sú ozajstní ľudia. A všetci o chvíľu odídu. V priebehu roka alebo dvoch po nich nezostane nič. A ja nebudem mať nikoho. 

The thing is... neviem jesť, neviem sa snažiť o to byť zdravá, neviem spať a neviem sa sústrediť. A všetko to začalo, keď mi dal nádej. A moje srdce sa jej chytilo. Nenávidím svoje srdce. Najradšej by som ho vytrhla zo svojej hrude. Potom som si začala uvedomovať fakty.

Efrodita: Prestanem chodiť na tímy, mám toho teraz dosť. *vidím ju raz za dva týždne na pohrebe*

Vedúci mládeže: Prestaneme chodiť na mládeže. *vidím ich raz za mesiac, keď nás prídu pozrieť*

Slniečko *jej mamka mala včera pohreb a videli sme sa tam prvýkrát za tento rok*

Bateau: Zmením si semináre. *vidíme sa každý deň, ale teoreticky sa nerozprávame*

Taylor: Kamarátim sa aj s dievčatami! *vidím ju vždy v škole, ale neviem o čom sa s ňou rozprávať*

Š: Idem do Turína. *vidíme sa často, ale je vždy so svojimi novými kamarátkami*

Lusi: Nemáme s Marcusom čas. *vidím ju náhodne v autobusoch*

Héros: Keď skončím výšku, prestanem chodiť na mládež. *a to je vlastne jediné miesto, kde sa vidíme*

Prečo ľudia odchádzajú? Mám sa učiť na vysokú školu. Prijímačky sú za rohom a ja neviem nič. A ako som vždy chcela odísť niekde do zahraničia na vysokú školu, tak teraz veľmi nechcem opustiť týchto ľudí. Nezvládam to.

Včera ma mamka chcela vziať na pohotovosť. Možno mám niečo so srdcom, ale to je vlastne jedno, pretože ak by som šla s mamkou ku doktorke, videla by nové jazvy na mojom bruchu a to nemôžem dovoliť. Nezvládam to. 

Nezvládam nič.

Héros, prečo si ma vzal na výlet? Prečo si mi dal pocit, že to chceš znovu skúsiť a že by som to mohla chcieť znovu aj ja? Trvalo mi rok kým som ťa prestala mať rada a potom si nakráčaš naspäť a ja si začnem uvedomovať, že je to spôsob, ako sa so mnou rozlúčiť predtým, než odídeš. Než všetci odídete.

Mám pocit, že som uprostred toho, ako sa to všetko rúca. Chcem sa dostať z tohto ľadu a utiecť na breh - dívať sa na to z diaľky. Ale neviem sa tam dostať. Neviete mi niekto hodiť záchranné lano, alebo niečo čo by mi pomohlo?