Psychológia písania si denníka

Niekedy býva veľmi náročné zdôveriť sa ľuďom s čímkoľvek. Je to akoby mi ktosi mal prebodnúť dlaň, aby mohol uvidieť moju krv. Lenže ja nechcem aby videli moju krv a už vôbec netúžim po tom, aby mi niekto prebodával ruky. Rozumiete? Asi nie.

Každým dňom som bližšie k tomu, urobiť niečo s týmto blogom. S tým, čo je tu by som chcela pracovať. Môžem študovať samu seba a čo vlastne spôsobuje všetky tie pocity, v ktorých sa tak jednoducho utápam. A aké sú to vlastne pocity? 

Vždy, keď prídem na tento blog, prídem napísať ako zle sa cítim. Čo všetko napĺňa moje vnútro. A viem, rozumiem, že to nikoho nezaujíma. Každý sa dnes zaujímame o vlastné trápenia. Rozumiem tomu, nepotrebujem niekoho nútiť do toho, aby to tu čítal, rozoberal to, zdieľal a ani nič podobné. To že tu nikto nechodí je ochrana. 

Efrodita: Prečo sa ľuďom nezdôveruješ?

Ja: Už znovu riešime toto? 

Vždy sa mi obráti žalúdok.

A viete čo ma najviac desí? Že už neviem písať... Och, ako by som chcela vedieť písať kompatibilný chaos s týmto internetovým poriadkom.
Je to tu plné sťažovania si, kladenia nových a nových predsavzatí a neskutočne osamelé písmená sformované do ešte opustenejších viet.
Mám malú mačičku. Volá sa Laila. Nie je to najkrajšie mača aké som videla, ale je to mača. Nemenovaný chlapík ho doniesol po mesiacoch sľubov, že príde. A som rada, že ju mám. Nie že by búrala múry osamelosti, strachu zo zdôverovania, stresu z viery... Ale akoby sa postavila na základ nového domu, ktorý staviam tu vedľa. Tento by som rada zbúrala. So všetkým, čo sa udialo. A zabudla na to.
Ó, áno. Drahý pán Héros, alá Pán najväčší idiot, je... neviem. Neviem čo je. Zamilovaný do iných? Nie že by som ho tak veľmi všímala, ale akoby som cítila všetky tie vibrácie, ktoré odosiela k ostatným ľuďom. Nič menej, tie jeho tajomstvá som bezpečne uchovala niekde vo svojom vnútri. Možno preto sa nezdôverujem; pretože sa bojím, že so zdôverením nechám utiecť aj tieto tajomstvá. Lenže ja to neurobím, pretože mi príliš záleží na tom, aby som ich nepovedala.
Kedysi mi ktosi povedal, že veľa hovorím. Že všetko vykecám a tak... som prestala. Prestala som jesť, keď mi niekto povedal, že jem veľa. Prestala som sa toľko smiať, keď mi ktosi povedal, že sa nemám smiať, ak to nechcem. A začala som sa vyhýbať ľuďom, keď mi ktosi povedal, že pre neho nie som... no dosť dobrá. Čo keď nie som dobrá pre nikoho? Čo keď ma nikdy nikto nebude mať rád?

Inak mi v poslednej dobe príde viera niektorých ľudí ako šarlatánstvo. Možno je to hriech si to myslieť, ale už to musím zo seba dostať. (Drahý, stuprum... nemôžem sa hnevať, že nás kresťanov takto vidíš, keď nás tak vidím sama).
Nemáme byť pokrytci a súdiť druhých ľudí, ale niekedy sme veľmi rýchli na to, povedať niekomu, že je hriešny, že sa musí od svojich hriechov oslobodiť, inak k nemu Boh nebude hovoriť. Pretože Boh je hluchý ak ide o prosby hriešnikov. 
Máme počúvať Boží hlas, pretože k nám neustále hovorí. A máme byť zároveň svetlom a priťahovať druhých ľudí. No keď niekomu poviem, že ku mne hovorí Boh, bude si myslieť, že som schyzofrenik, ktorý počuje hlasy. Pretože počujem hlasy, umieram...
Och, a keby len niekto videl naše spoločenstvá, ako sa dokážeme rýchlo odsudzovať a vieru tých druhých. Ten sa nedal znovu pokrstiť a nesúhlasí s prekrstením... treba ho nanovo obrátiť, nech vidí správnu cestu. Ten neslúži dostatočne, mohol byť viac. Boh to po ňom chce. Pretože srdcia nie sú dostatočné pre dokonalého Boha.
A to nie je všetko. Ak sa za niekoho modlíme... tak na seba kladieme ruky a prekrikujeme jeden druhého ako na trhovisku. Pretože sme popálení Slovom Božím.
Neber to tak, Bože, že sa sťažujem na teba. Ale trápi ma to, čo vidím.