Me before you

Zvyčajne mi chýba moje staré ja. Zvyčajne sa umáram v predstavách aké to bolo pred ním. A tiež pred Ním. Opatrne ku mne prichádzajú spomienky a mátajú ma. Preto si myslím, že je čas povedať si, kto mi vlastne chýba. Aké "moje ja" mi chýba?

Chýba mi to, čím som teraz. Pretože som sa vlastne nikdy nezmenila. Nemám silnejšiu vôľu, nie som o nič šťastnejšia, nie som o nič múdrejšia. Neustále sa točím v kruhu tých istých problémov. A predsa mi chýba to, čo bolo pred nimi. 

Prečo?

Pretože jeden z nich odišiel. Jeden z nich odkráčal z môjho života po trojročnom štveraní sa na horu môjho srdca. Predpokladá, že je veľmi jednoduché nechať ho odísť. To je v skutočnosti hlúposť. Nie len že je to zatiaľ náročný a zdĺhavý proces, ale ešte neviem čo budem robiť keď tam nebude. Bez neho je môj život o čosi prázdnejší, o čosi nezmyselnejší. Odrazu mám pocit, že nič z toho čo robím nemá zmysel. 

"But, darling. I am so afraid of leaving you behind. What if I will be lonely then?"

Akoby bol mojimi pľúcami a teraz som nevedela ako dýchať. Ešte vôbec neviem čo robiť bez neho v mojom živote a o čo sa vlastne snažiť. Otvorilo sa veľa dverí a okien, ale uvedomenie, že je všetky tie dvere a okná vedú do života bez neho ma desia. 

On: "Nehovorím, že nie som tvoj budúci manžel alebo že sa niekedy v budúcnosti nedáme znovu dokopy. Ale momentálne musím napraviť svoje problémy." 

Znie mi to v hlave ako zlý magnetofón. Ako pesnička, ktorú som milovala, ale už mi lezie na nervy. Vtedy som prikývla. Súhlasila. Pretože som veľmi málo asertívna. Aspoň viem, čo by som chcela, aby teraz počul: "Nedáme sa znovu dokopy. Jednak preto, pretože si rozbil moju dôveru a jednak preto, pretože sme veľmi odlišní na to, aby sme k sebe patrili."

A ten Druhý sa objavil z ničoho nič ako blesk z neba. V skutočnosti tam bol vždy. Vždy bol v mojom periférnom videní, ale nikdy som ho nebrala ako reálnu súčasť môjho života. Ani vlastne netuším ako Ho brať. Niekedy ma rozčuľuje, že všetci okolo mňa hovoria frázy: "Daj to Bohu do rúk, On sa o to postará!" Mám chuť skočiť z okna alebo vybuchnúť. Na druhej strane, keď vybuchne ďalšia časť môjho života, opäť budem kľačať v izbe a volať s Ním. Pretože s nikým iným nebudem môcť. Nikto iný tam nebude. 

Prečo?

Pretože aj keď je tam určite veľa ľudí, ktorým by som mohla dôverovať, odmietam to. Odmietam vidinu toho, že o mne niekto bude vedieť veľa vecí. Niekto, kto pravdepodobne o chvíľu zmizne z môjho života. Rovnako ako on. Rovnako ako Bateau. Rovnako ako L. Rovnako ako D a Š. Rovnako ako každý jeden človek. Prečo mám dôverovať tým, ktorí ma aj tak nakoniec zradia a opustia? 

A som presne taká istá, aká som bola pred nimi. Len mi chýba to, že tam ešte neboli a všetko bolo bezstarostné. Alebo tam bolo menej starostí. Chýba mi to. A chýba mi to, že som ešte nevedela, že raz príde koniec. 

Och. A ešte jedna vec pre tých, čo sa rozišli: plačte a sťažujte sa. Nehanbite sa za to, ako zle sa cítite. Pretože to prinesie iba viac bolesti. Verte mi, viem o čom hovorím.