Why did U save me?

Zmrazilo mi to srdce. Nezničilo, ale zmrazilo. A z môjho vnútra odrazu sála chlad. Ešte som to nezažila. Mám ľadové žily, ktoré nesú sneh do každého kúta môjho tela. Vnútorná kalamita nie len že zatarasila cestu porozumeniu a zabudnutiu, ale aj túžbam a Bohu. 

Prečo by ma to malo trápiť? V poslednom článku som sa pýtala, či sa dá nebyť kresťanom. Možno sa k tomu momentu blížim. Kdesi si v mojom vnútri pobehujú pochybnosti a výčitky. Snažia sa rýchlo odpratať ten sneh. Možno však bude neskoro a všetky tie veci, ktoré sú pod snehom zamrznú a už ostanú navždy pokazené.

Och, Héros - hrdina mojich jaziev. Čo si to urobil so strateným dievčaťom, ktoré si mal zachrániť? Zachránil si ju síce pred pádom, ale uložil si ju do nekonečného mrazu. Nikto ťa nenaučil zachraňovať? Pretože toto nie je záchrana. Je to odsúdenie na bolestivú a zdĺhavú smrť. Už ma nezohrieva ani priateľstvo. Nezohrieva ma ani myšlienka na to, že by si sa po mňa mohol vrátiť. A tak sa ťa pýtam: prečo si ma nenechal padať?

Ľudia sa tvária, že sa zaujímajú. Obzerajú si moje najintímnejšie miesta a prehrabujú sa v nich hľadajúc miesto, ktoré nebolo zranené. Pozerajú, či nemôžu ešte niečomu ublížiť. Ale ako? Ako mi môžete ublížiť? Ako mi ešte môžete ublížiť, keď ma moja vlastná duša zradila a otvára staré rany? Ako mi môžete ešte viac ublížiť, keď už neviem čo je nočná mora a čo je realita?

Díva sa na mňa spoza zavretých očí. Pohľad Hérosa a smeje sa mi do tváre, čo som to za slabocha. Egoisticky sa nadychuje a chystá sa čosi povedať. Avšak vie, že nemusí. Nemusí už nič, pretože mi začala praskať koža. Sama od seba - nie kvôli tomu, že by som ju praskala ja. Vidí to, ako sa pomaličky lámem a snažím sa ešte prežiť. Pred všetkými sa tvárim, že to bude v poriadku a že tie jazvy neexistujú. "Ty však vieš, že sú. Všakže? Vieš, že tie praskliny vznikajú. A nič s tým nerobíš, pretože nie si hrdinom. Och, Héros. A ani si nikdy nebol!" 

Mám pocit deja vú, keď vidím ako sa rozchádzajú ľudia okolo mňa a kvôli tomu, že videli moje praskliny si vytvárajú svoje vlastné.

Och, Bože. Preklial si ma, pretože som si nevážila čo si mi dal? Bože, zavrhol si ma, pretože som vnukla iným nevážiť si to, čo majú?

Ale nie je to až také hrozné. Pretože som zamrznutá. Moje slová očividne ale nie. Budem písať. Písať, kým ešte niekde hlboko v mojom srdci neostal kúsok nezamrznutého ľadového mäsa. Ten kúsok bude písať... až pokým nezamrzne. 

A jeho umenie upadne do nepotrebného zabudnutia...