Let me talk about homeless.

Chcel som napísať presne to, čo cítim. Lenže nejako papier ostal prázdny. A ja som to nemohol opísať lepšie. – nejaký wtm

Počuli ste o útokoch islamistov/Sýrčanov/teroristov/whoever those freaks are? Predpokladám, že to musel každý. Aspoň povrchne, začuť to, čosi o tom vedieť. A pravdou je, že som doma a mala by som o tom čosi počuť, pretože celý deň som na internete. Ale viete čo? Akoby som bola voči tomu hluchá – zabudla som na to. To sa stáva ľuďom, ktorí sledujú svoje problémy.

Taylor: „Bojím sa tých útokov.“

Ja: „Akých?“

Taylor: „Nepočula si o tom? Niekde zabili dvoch kňazov, pretože im nechceli dať azyl.“

Aj tak si myslím, že je dôležité premýšľať nad tým, čo sa v tomto svete deje. To čo sa deje za hranicami, to čo sa deje mimo stien našich izieb a mimo našej zóny komfortu. Porozprávam vám teda jeden príbeh. Príbeh jednej malej planéty, ktorú ktosi vyhostil z galaxie.

Sedel s nádejným pohľadom na svojom dome. Tým myslím, že úplne všetko čo mal, mal akurát pod svojím zadkom – až na jednu čiapku a preukaz, že je vážne chorý. Díval sa naokolo. Na všetky planéty, ktoré prechádzali okolo. Vymýšľal si v hlave ich životné príbehy.

Jedna žena mohla byť manželkou bohatého muža,

lenže keď som videl všetky tie čierne mory, ktoré okolo nej krúžia,

pomyslel som si, že nemôže byť šťastná

a že jej duša už dávno nie je naozaj krásna.

Jedno dievča mohlo túžiť po láske.

Lenže strach a úzkosť ukrýval sa v tej kráske.

Jej pohľad vravel, že smrť nie je to čoho sa desí,

skôr to, na čo sa teší.

Jeden muž mohol byť kresťanom,

nebyť toho, že ho kedysi musel udrieť hrom,

ktorý zničil jeho vnútro a nie len jeho zovňajšok.

Rozoznal som v tom hrome sny omamných látok.

Jeden chlapec mohol byť spokojným futbalistom,

a mohol pokojne dôverovať všetkým jeho priateľom.

Všetko toto mohlo byť, nebyť tej zlatej posadnutosti

a posmechu v jeho hlase rovnajúcemu sa krutosti.

A keď zrazu vyletel z galaxie, spolu s jeho troma mesiacmi, usídlil sa pred budovou, kde ľudia chodia po útechu. Sadol si tam a díval sa na iné planéty a veril  v ich dobrosrdečnosť. Prvých pár chvíľ. Čím ďalej, tým viac videl ich pochabú sebeckosť a čierne aury, ktoré opovrhujúco pozerali na tie dobré duše. Videl veľa ľudí, ktorí robili veci, o ktorých kedysi tvrdili, že ich robiť nikdy nebudú; videl veľa ľudí činiac neprávosti, ktoré im ani Boh nemôže odpustiť; videl veľa rozmazaných tvárí, ktoré nevedeli milovať.

Viete, nerozoznám v ľuďoch ich pocity. Ale viem, že sedieť a čakať na niekoho sa neoplatí. Neoplatí sa čakať na nejaký dobrý skutok, pretože nikdy nepríde. Snívať sa tiež v dnešnom svete neoplatí. A nie je to preto, pretože by sa tie sny nemohli uskutočniť, ale pretože im v tom bránime. Bránime iným ľuďom vziať si svoje šťastie tým, že im ho neponúkneme.

Neponúknuť je nedovoliť vziať.

Veľmi často, keď chodím po našom „komunistickom veľkomeste“ stretávam jedného pána. Sedí vždy na tom istom mieste; díva sa na zem, aby si nejaký vagabund nemyslel, že na neho zazerá; vyhýba sa pohľadu na ľudí, pretože ho za to súdia; čaká na niečo, čo sa nestane a sníva o tom, čo mu nikto nikdy neponúkol.

Viete, počúvame o katastrofách za hranicami  a pri tom nevidíme katastrofy v našich životoch, v našej krajine, v našich rodinách.

Ten muž každý deň čaká na niekoho, kto mu poskytne pár centov (pár zbytkov). Čaká na to v zime, keď my sa skrývame v kaviarňach s kamarátmi a smejeme sa mu pred nosom nad naším šťastím. Čaká na to v lete, keď my sa osviežujeme ľadom a do vzduchu vyhadzujeme to, čo nepotrebujeme a jemu by to mohlo zmeniť deň a aj život.

Je toto správne?

Pár krát som sa s tým mužom rozprávala. Je šťastný, keď sa má s kým rozprávať. Iba táto vec mu spraví radosť – krátky rozhovor, v ktorom môže niekomu popriať dobrý deň a veľa šťastia, dobrú rodinu a zdravie. Väčšina ľudí prejde okolo, nevšimne si ho a rozpráva sa s ľuďmi v ich živote, ktorí sú pre nich samozrejmosťou. Pre neho nie!

I have made this one. I am so proud of me. :D

Kedysi pred rokom som zaviedla pravidlo jedného eura. Vždy keď môžem mám pri sebe dve päťdesiatcentovky. Jedna je na záchod na stanici (pretože mám panický stres, že mi začne byť treba na záchod, keď nastúpim do autobusu) a druhá pre ľudí ako je on. A tak neminiem denne viac než 50 centov. Nie je to veľa, ale je to dosť. Na ceste zo školy je dosť bezdomovcov, ale je to pravidlo: nie viac ako 0.50 denne.

Skúste to. Skúste ľuďom ponúknuť šťastie. Usmiať sa na nich, alebo im pomôcť. Nestojí to veľa, ale je to viac než dosť. Pretože to čo je pre vás samozrejmosť je pre niekoho vytúžený sen.

P.S.: Nehovorím, že by sme sa nemali zaujímať o celosvetové problémy. Ale ako môžeme riešiť tie, keď nie sme dostatočne zodpovední za problémy v našich domovoch?