Walk through waters: walk trough tsunami
Tá vec je, že nejde o súcit alebo o sledovanie. Skôr naopak. Jediné, čo ma viac deprimuje je slepota. Ale nakoniec, keď to aj niekto vidí, tak sa iba viac uzavriem zo strachu, že ma naozaj uvidí takú, aká som. Pretože to kým naozaj som, je v závere strašidelné a odpudzujúce. Preto, ako by som to mohla niekomu ukázať?
Mohli by sme sa zastaviť pri myšlienke, prečo sa nakoniec ocitám v týchto stavoch. Včera som počula myšlienku, že depresiu spôsobujú ľudia. Pátrala som po vraždiacich ľuďoch.
Ja: Vieš, si démonom v mojom živote?
Héros: Čože?!
Ja: Prepáč! Necháp ma zle: nemyslím to v zlom, alebo ako niečo strašné. Len, ak sa ku mne nejako chce dostať temnota, tak to urobí cez teba.
Takto som skončila pri myšlienke, že sama musím byť vraždiacim človekom.
Nedá sa presne pochopiť tento stav. Neviem ako ho pomenovať. Ale pozerala som video, v ktorom sa spomínalo, že písanie si denníku veľmi pomáha. Možno presne preto som to predtým robila, ale neviem čo mám písať. Koniec koncov môj život je momentálne jeden obrovský trapas. A nechcem sa ľuďom pozerať do očí, nechcem ich stretávať a vôbec existovať vo svete, v ktorom existujú oni.
Čo vyznieva, akoby mi ublížil niekto iný. Nechápte ma zle, mám úžasných ľudí všade naokolo. Len nie som typ človeka, ktorý by si ich dokázal vážiť tak, ako by sa ich malo vážiť. Neviem si vlastne vážiť nič.
Moja duša neváži ani miligram. Vlastne je unášaná vetrom.
Mimochodom, som zmätená. Veľmi zmätená. Pretože keď už mám pocit, že sme si tak blízki akoby medzi nami existovalo už len pol nekonečna, tak zrazu príde niekto druhý a zastaví ma v toku myšlienok o zamilovanosti. Tentokrát ale zvláštnym spôsobom: proste si ťuká na moje kvety a pýta sa pokojným, hlbokým a tichým hlasom či nežiarlim, či nepremýšľam nad ním, či je to naozaj tak, ako som si doteraz myslela? Ja odpovedám, že je - musí. Pretože som sa pýtala Boha. Ale nakoniec: nebol ten hlas len moja predstava? Nemyslela som si len, že ku mne hovorí a v skutočnosti mi odpovedala moja túžba?
Preto sa modlím - ako démonské dieťa plné hriechu. Koniec koncov som plná hriechu. Tak plná, že si nedokážem odpustiť. Hľadám preto odpovede na miliardu nedokončených otázok a domýšľam si otázniky.
Adventure life
Ale chcem byť šťastná. A chcem žiť - nie tak povrchne ako doteraz. Pretože kto by z tohto života nemal depresiu? Veď ako dobrodružstvo beriem len výlet ku doktorke, hahah. Pre iných ľudí, je to bežné a úplne normálne a dobrodružstvo je výlet do Tatier. Navyše, ak budem konečne zdravá, tak ten výlet do Tatier budem môcť zažiť aj ja. Bez odporu rodičov. To je ten dobrodružný život, ktorý chcem.
Na stene mám už dlhú dobu nápis: Let's be adventure. Hej, mám to z nejakého blogu (copyright), ale až nedávno som si uvedomila váhu toho, že sa na to pozerám denne toľkokrát. Chcem vypadnúť z tejto izby a byť šťastná. Splniť si Way To Fly. A hlavne... nemyslieť. Proste zabudnúť na všetky emócie, strach, depresiu...
Prišla som totiž na to, kedy na to zabúdam. Proste keď som šťastná. Nie šťastná s nimi. Vlastne aj vtedy. To je jedno.
Zoznam vecí, ktoré ma robia šťastnou
1 dočítanie knihy|čo by bolo fajn, keby som začala čítať viac - vilette čítam už dva týždne
2 dobrá známka|čo by ma malo donútiť viac sa učiť, ale nejako to nezaberá
3 cestovanie|všeobecne. môžem cestovať čímkoľvek, kedykoľvek a kamkoľvek a vzbudí to vo mne entuziastický pocit
4 prechádzky|je to taký pokoj a mier a jediný spôsob ako ísť kamkoľvek chcem ja a nie ostatní, čo veľakrát nezažívam, keďže nemám vlastné auto
5 ježiš|to je ale normálne - na druhej strane je často aj dôvodom depresií
6 Héros|a presne tak je na tom aj on. ako ma môže niečo robiť šťastnou a po vyprchaní toho pocitu sa cítim ako na púšti?
7 hviezdy|nie som schopná ich sledovať často, ale ak to robím, tak ma to teší
8 metafory|to by ste mali vedieť. nie je nič, čo by ma potešilo viac, ako nepochopené slová, ktoré sa šíria galaxiami
9 priatelia|je zvláštne, že som si na nich spomenula až teraz, ale trávenie s ľuďmi vás vždy nakopne
10 dopísaný článok
Pre toto chcem odísť z tejto izby - chodiť do školy, navštevovať múzeá a cestovať. Veľa - tak veľa ako sa bude dať. Lenže veľmi sa to nedá, tak aspoň sa prechádzať. Na neznáme miesta, kde nikdy nechodím a nikto iný tam nie je, pretože už si nikto neváži prírodu, v ktorej nie je žiadny znak ľudstva a človečenstva.
A rada by som chodila s priateľmi na kávu, na čaj - len tak vypadnúť. Problémom je, že som v skutočnosti osamelá ako vesmír. Akoby nikto môjho druhu neexistoval.
Héros vždy hovoril, že nemá priateľov. Pripadá mi to však, že ich objavil a je medzi nimi spokojný. Aj keď sa sťažuje, že je osamelý, pretože nemá dievča. Ja mu oponujem, že by mohol mať každé druhé. On mi oponuje, že sa nikdy nepáči tým správnym. Teraz som ja tá, ktorá ich nemá - čo znie prízemne. Akoby som si ich azda nevážila. Len mi to príde ako zvláštny skok (vieš, Princess?): z miliardy priateľov mám zrazu štyroch. A je to lepšie, pretože mám možnosť si s nimi byť bližšia. Ale nechcem - nedokážem, nevládzem. Nechcem hovoriť o sebe - som vyslovene posadnutá problémami druhých, ale na svoje nechcem myslieť. Nechcem. Potom to nedokážu pochopiť a na mojom papieri nachádzam: veľa secrets...
Odbočila som od hlavnej témy.
Mala by som prestať toľko premýšľať. Overthinking vždy prináša depresie.
On: Nerozumiem. Nikdy si sa nezamilovala?
Ja: Well, nerozumieš tomu. Nenávidím sa. Nenávidím ako hovorím, ako sa správam, čo študujem, kam chodím, čo robím, ako vyzerám... nenávidím každú časť mňa. Ako potom môžem milovať niekoho alebo niečo?
Unavená|Madame Breand
P.S.: Milujem ticho tohto blogu. Je to ako kričanie do prázdna. Ako keď si spievam kilometer od civilizácie a nebojím sa, že ma niekto bude počuť - okrem medveďov a diviakov, samozrejme.
Komentáre
Zverejnenie komentára
Comment me