You knew there will be the end

Sekundy plynú príliš rýchlo. Natoľko rýchlo, že ich nestíham počítať a moje srdce už dávno nebije s hodinkami. Má vlastný rytmus, akoby sa snažilo byť odlišné. A nejdem klamať - snaží sa byť odlišné. Natoľko odlišné, že sa stane neexistujúcou farbou medzi morom známych farieb. A keď potom jedného dňa budem ležať na zemi uprostred námestia a usmievať sa na hlúposť, ležiacu vedľa mňa, tak budem vedieť, že áno: som odlišná natoľko, že som konečne spokojná. Je jedno ako dlho budem za touto spokojnosťou kráčať - ide len o to neprestať. Kráčať, kým budem na pokraji síl a potom si povedať, že ešte sily mám a nemôžem ešte prestať.

Pochopila som, že keď túrujete sami, tak vám to ide ľahšie. Z časti. Pretože potom si neustále hovoríte, že už za chvíľu budete v cieli a tak neprestávate. Tú chvíľu ešte budete kráčať, aj keď sa vám motá hlava z dehydratácie, ste unavení a všetko vás bolí. Len kráčate. Zato keď idete s niekým, tak sa opýtate ako ďaleko to ešte je a rozprávate sa s ním, čo vás viac zadýcha. A potom sa dohodnete na oddychu. Následne prestanete vládať spoločne a už vás to ťahá k zemi. 

Mám viac síl, keď som sama a viac odvahy, keď som v spoločnosti. 

Chcela by som založiť konečne blog, kde budem dávať fotografie. Ale bojím sa... neskutočne sa bojím čo bude, ak bude vidieť moju tvár. 

A čo viac? Nemám čas na blogovanie. A možno už ani inšpiráciu - to tiež. Ale hlavne ten čas. Vždy si niečo naplánujem a potom to nakoniec skončí úplne inak. Za čo by som mala byť vďačná - a nehovorím, že nie som.
O vééééľmi dlhú dobu neskôr:
Neviem - nepotrebujem momentálne žiadne metafory. Síce baziliky preplnené mŕtvol sú v mojom vnútri ešte stála a obávam sa, že tam budú stále stáť ako ozrutné temnoveké stavby, ktorých sa nezbavím. Ale kto vie? Možno jedného dňa príde biela straka a rozfarbí čiernobiely temný raj pod mojimi viečkami. Avšak momentálne sa snažím sama stať takou bielou strakou a rozfarbiť celý svet, aby ľudia neboli smutní a aby neboli vystrašení *hlavne tí, čo sa boja výšok - tí to majú ťažké*.
Položím otázku. Na okraj veľmi jednoduchú: boli ste niekedy šťastní? Pretože to je veľmi dôležité vedieť. Je jedno či to bolo vo chvíľach, ktoré vám dnes prídu bolestivé, alebo ste šťastní práve teraz. Je jedno či to šťastie nedosiahlo veľkosť horčičného semiačka a či gigantickosť Mount Everestu - jediné dôležité je, aby ste si na túto otázku odpovedali. Momentálne teraz, pretože ja vám odpoviem a chcem, aby ste to predtým spravili aj vy.

..............
Takže: áno, bol som šťastná. A nehovorím, že teraz šťastná nie som - som preplnená radosťou, ktorá ma nečakane zhodila z mostu. Ale predsa len som šťastná: aj keď sa cítim trápne, som smutná, chýba mi toho veľa a som tak hrozná a egoistická a nespoločenská... a tak osamelá.
Popíšem po dlhom čase jeden moment, pretože vlastne veľmi dlho som sa neozvala: ako na email, tak na web.

Úsmevy prederavili sáčok a rozutekali sa všade naokolo a tak s boľavými lícami naše dievčatko vystrčilo nohy do temnej noci a kráčalo k "priepasti", ktorá smerovala k lesu. Všetci sa chystali do sprchy a spať a tak s asi piatimi ľuďmi vonku na chvíľu utíšila svoje vnútro a sadla si na studenú zem. Héros sa usmial a sadol si ku nej - nie blízko, tak akoby si žiadala a zároveň nie ďaleko tak, akoby si žiadala. A rozprávali sa. O Číňanovi z ľudských hviezd, o problémoch s Bohom, o plávaní a schyzofrénií...
Dievčatko: Vy všetci máte zaujímavých priateľov. Moji sú všetci obyčajní.
Héros: Stačí, keď spomenieš mňa.
Dievčatko: Teba nerátam. Ty si vlastná skupina. Si na úrovni priateľov, ale si vo vlastnej bubline.
A potom sa zamračila - naozaj toto povedala? Naozaj ho zaradila medzi priateľov?
Héros: Ja som rodina dnes už s každým. Ja budem musieť ísť niekde na Island aby som si našiel ženu, čo nebude moja rodina.
Dievčatko: *smiech*
Héros: *otočí sa na dievčatko* Ty nie si moja rodina, všakže?
Dievčatko: Určite nie.
Héros: To je dobre.

Ako som JEHO mohla zaradiť medzi PRIATEĽOV? Chvíľami mám pocit, že by sme azda mali byť jedného dňa spolu, že to tak Boh plánuje. A na druhej strane robím samé chyby a cítim sa, akoby naopak to Boh nechcel len my dvaja to chceme. Ale Héros má môj rešpekt, pretože po všetkom tom, ako ho nechcene posielam do riti medzi priateľov, ako svoju úctu posielam do piči sa strápňujem, má stále odvahu dôjsť a povedať niečo tak romantické, že sa rozplývam.
Ale inak som šťastná. Prišla som na to, že šťastie sa dá nájsť na každom rohu. Prišla som na to, že moja myseľ nie je neovládateľná a pocity smútku nie sú prehnané a nezvládnuteľné. Prišla som na to, že aj keď som ľudsky osamelá a nemám partiu, ktorej by som mohla stále napísať, mám niečo omnoho viac. Niečo, čo si nekúpite a niečo čoho sa zároveň nezbavíte *nie... nemám imaginárneho priateľa; som trošku schyzofrenik*. A som šťastná, že to mám. A v daných chvíľach, keď si toto uvedomujem tak: som šťastná, nemyslím na Hérosa s plačom v očiach, že si nájde inú, nerežem sa a hlavne: že tam v diaľkach vesmíru sa objavujú malé hviezdičky, ktoré tam stále pre mňa boli a budú. Len ja som tu nikdy nebola pre nich.

Ako povedala Marley v Malý kúsok neba: Závidím ľuďom, ktorý veria v Boha... majú istotu. Niekde tam vo vnútri seba túžim po tej istote viac, než po čomkoľvek na celej planéte. A na druhej strane, jediné po čom túžim je Héros, ale takto to nemá byť. A tak čítam Shepherdovej Listy od Tvojho kráľa milovanej princeznej a 1. Samuelovu a modlím sa. Modlím a modlím a získavam istotu šťastia a víťazstva. Je to lepšie než neveriť v nič, je to lepšie než byť ateisticky cool, chcieť byť ako tie The Cool Kids podľa Echosmith. Mám druhýkrát za život pocit, že moje šťastie nemôže nič zničiť a že dokážem žiť bez ponurých bazilík.
Je to vlastne prvýkrát, čo by som nemala problém vám sem napísať moje ozajstné meno a pridať ozajstnú fotku. Vlastne ak o ňu požiadate skôr než táto nálada prejde, tak ju sem aj pridám - lenže potom to už nebude blog na aký ste zvyknutí.
A ak chcete počuť pravdu, ktorá je tam vždy: nezmením sa. V zlých chvíľach, keď sa budem cítiť odvrhnutá a osamelá sa znovu a znovu budem meniť na to choré dievča, ktoré je neskutočne náchylné. Ale v tomto ide skôr o to, že som si na to akosi zvykla a ľudia ma nepovažujú za to najdôležitejšie a osamelosť je neskutočne ťažká na prežitie. Presne preto sa to deje: nie som náchylná a už vôbec nie som krehká ako si myslí Héros *teda možno trochu hej*. No a nie som magnet na nešťastia *iba že by maximálne áno*. Vlastne som zdravá a v poriadku, len ma moja psychika zdiera z kože a zatiaľ čo ostatní sa zabávajú, ja sa na seba snažím upozorniť tým, že sa necítim dobre. Je to egoistická a sebecká osamelosť. Ale dnes už nie som sama. Nikdy nebudem.
Ale dosť kresťanskosti. Dosť chorôb, naučím sa byť sama. A poskočí mi vždy srdce, keď sa mi rozvoní telefón. Najmä, keď tam potom bude napísané Héros. A najmä, keď raz zistí, že ho tak mám uloženého.
Vtipné je, že TKNM už nemám uloženého Ten kt. Nemrada, ale Bratmmmm.
A že aj Héros sám bol na istú dobu pomenovaný Kokot.
Ale dnes už to je. Ex bff je bff, pretože bez D by som nerobila nič. A ide na moju školu aj s M, čo bude veľmi vtipné ho vidieť každý deň v škole. A som zvedavá ako na to zareaguje moje srdiečko.

Héros: *nastaví ruku* Ukáž akú máš malú ruku.
Dievčatko: *opatrne položí ruku na jeho*
Héros: Sranda.
Dievčatko: *na chvíľu nevie čo robiť a pocíti aj jeho nervozitu a jemne odtiahne ruku*

Stále sa po objatí hanbím mu pozrieť do očí. Minule som do neho nešikovne narazila, keď som ho objímala. Vlastne som takmer stále nešikovná pri ňom. Hlavne z nervozity.
A teraz tu rozprávam len o ňom.
Je čas skončiť. Chvíľu som chcela aj s blogom, ale vrátim sa. A možno s fotkami a možno bez.