Behind closed eyes
Trochu mi zviera srdce. Viete, také to, akoby vám postupne tvrdlo srdce a ono to neskutočne bolí. Musíte ten pocit poznať. Proste vaše srdce je čím ďalej tým tvrdšie - nie že by sa stávalo bezcitne kamenným, ale proste si stavia pevnú hradbu. A to tvrdnutie bolí a namiesto krvi produkuje slzy.
Niekedy je ťažké priznať si pravdu. Najmä, keď sa zrazu zjaví, najprv sa rozpráva s niekým iným a vždy keď sme konečne sami, sa správa ako niekto úplne iný - ako niekto, komu nezáleží na ničom inom, než na mne. Chcela by som ho mať takého nastálo. Nech nie je rozpoltený *ako barokový človek*. Chcela by som sa dokázať opýtať, či je šťastný a či je v poriadku. Chcela by som sa dokázať s ním rozprávať.
Vlastne by som sa chcela dokázať rozprávať všeobecne. Mám tri problémy:
1. Prostorekosť
2. Hanblivosť (čo si protirečí s bodom predtým)
3. Klamstvá
Čo sa nedá pochopiť, ak tým nežijete.
Akurát som dopozerala Panna alebo orol(pao) a ak sa pozriem spätne je to jeden z málo filmov, ktorý ma donútili začať blogovať. Nazvala by som to nejakou trápnou posadnutosťou dnešnej doby dokumentovať vlastný život, akoby bol niečím zaujímavý a ak môj blog stále čítate musíte mať aspoň chuť očakávať, že môj život zaujímavý jedného dňa bude. Ale v skutočnosti mám pocit, že si za komentáre kupujeme komentáre a čitateľnosť, s čím ja osobne akosi nesúhlasím. Môžem vám povedať pravdu: že všetko čo sa v mojom živote deje je v podstate nuda. Nezažila som žiadny dlhý príbeh ako hlavná postava z PAO. Vlastne by sa dalo povedať, že tým čím prechádzam si prechádza každý druhý človek.
A predsa:
Dám vám akú takú predstavu o tom, ako si predstaviť dievča, ktoré momentálne celkom unudene píše tieto slová. Má hnedoblondčervené pomerne krátke vlasy, ktoré sú vždy buď mastné alebo úplne strapaté. Ďalej akné a nepristanú jej ani okuliare a ani šošovky, takže vlastne nikdy nevyzerá dobre čo vlastne spôsobujú aj neprimerane veľké oči a neskrotiteľné obočie, ktoré dobre že nerastie na viečku. Má neprimerane suché pery a ruky, z ktorých jej vytŕčajú žily. Nedá sa ju pomenovať nijak krásne, pretože nikdy krásna nebola - jediný, kto jej to kedy povedal, boli jej rodičia. A hej... má pomerne normálne odstávajúce uši a obrovský nesymetrický nos a pokrivenú chrbticu.
A tak vám dnes odovzdám niekoľko momentov, pretože som tak dávno žiadny nepovedala, nenapísala... nekričala.
Nazvime ju Alizabeth *jednak preto, pretože Alice je krásna prezývka a jednak preto, pretože Alizabeth znie omnoho krajšie než Elizabeth* a jeho pomenujme... Héros. Tak hlavné postavy máme a teraz sa zamyslime nad významom spojenia slov nedokončený kvet naivnosti a burina lásky. Alizabeth je beznádejne zamilovaná do Héros, alebo si to aspoň myslí - pretože nikto jej nepovedal čo je to láska. A o Hérosových pocitoch nič nevieme, pretože keby sme vedeli, žiadnu zápletku by tento moment nemal.
Alizabeth je nešportový typ, dalo by sa povedať antišportovec, ale kvôli nízkemu osadenstvu a radosti vlastného otca sa teda vybrala na zdĺhavú a krásnu túru do hôr a keď sa z nej vrátila s malou dušičkou sa rozprávala s ľuďmi, ktorí tam boli. Išli von opekať, aby zakončili krásny deň tak táborácky.
Až napokon sa tam zjavil temný mrak, ktorý sme nazvali Héros. Usmial sa a daný nedokončený kvet zakvitol.
Povedzme, že potom spolu hrali frisbee, pretože je to hra, o ktorej málokto dnes rozpráva. Spolu s Alizabethiným bratom, ktorý však musel odísť. A povedzme, že ešte predtým, než odišiel sa odohral krátky moment. Alizabeth vedela ako sa hrá frisbee a hrala presne tak, ako ju to učili. Zakrútila ruku s tanierom dovnútra, natočila sa a prudko švihla zápästím tam, kam mal tanier letieť, na čo tanier vyletel, ale nikdy sa netrafil tam, kam mal. A tak Héros na chvíľočku zastavil hru, prebehol k Alizabeth, objal ju zozadu a stisol jej ruku s frisbee. Kto vie, či Alizabeth vôbec vnímala čo hovoril, len vnímala dotyk temnoty s rozkvitnutým kvetom. A potom jej ruku nakrútil a odtiahol sa. Alizabeth vystrelila a samozrejme, trafila sa tam, kam mierila. Začervenala sa a potom odišiel jej brat. Hrali asi ešte desať minút, na čo Héros náhle odišiel a z rozkvitajúceho kvetu zrazu bola burina.
A teraz sa skúste odosobniť a zavrite oči. Kedysi som písala, že na rube mojich viečok je temný raj. Že vždy, keď ich zavriem, tak ho tam vidím. Čiernobiely raj a očakávam na farbu, ktorú však doň nikto nenesie. Nuž a ešte to stále nikto nepriniesol, lenže na teraz som sa premiestnila do dôb temna a vidím umierať plno ľudí obvinených z čarodejníctva. Vlastne, bola by zo mňa dosť dobrá bosorka, keď sa nad tým tak zamyslím - fantázie mám na to dosť.
Mala by som vám teda porozprávať aj to, že v utorok odchádzam a asi si so sebou beriem aj svoj počítač čo znamená, že budem priebežne písať správy, ale nie na internet. Sem to príde až po dlhej dobe.
A áno, tiež by som mala niečo porozprávam o Bateau a... všeobecne priateľoch. Pretože mám pocit, že nie som dobrý priateľ. Ako môžem byť dobrý priateľ, keď neviem rozprávať. Možno dokážem počúvať, ale nedokážem dať nikomu radu; nedokážem nič povedať na to, čo ostatní povedia. Akoby som bola zaseknutá a potom sa zrazu ocitám na svadbe, z ktorej by som sa normálne tešila, ale je mi do plaču, pretože mám pocit, že ja nebudem mať nikdy nikoho takého, komu by som povedala áno. Vlastne som všetkých opustila. Kde je L? Kde je Š? Z? Le? Prečo všetci títo zmizli a prečo si s nimi už ani len nepíšem. Všetci opustili môj život len kvôli mojej ľahostajnosti. Neľutujem, že som odišla a že mám teraz nových priateľov. Ľutujem to, že namiesto toho, aby som so starými trávila čas, tak sedím za počítačom. Ľutujem to, že sa začínam ľuďom vyhýbať. Ľutujem to, že sa prestávam v prítomnosti druhých cítiť dobre.
Bateau je úplne úžasný človek rovnako ako kopa iných ľudí, ale ja pre nich nie som dosť dobrá. Nie dosť dobrý priateľ. A bojím sa, že ich stratím.
A mala by som vám všetkým porozprávať príbeh o tom, ako sa zo mňa stal idiot. Napríklad o tom, že poznám prezývanú Srnku, s ktorou som sa raz rozprávala a odvtedy sme toho spolu zažili toľko, že sa ani nezdá, že sme sa na seba ledva niekedy pozreli. Myslím tým, že všetko čo sa odohráva medzi nami je, že si o mne píše Taylor s ním a ja si o ňom píšem s Taylor. A chcem sa s ním rozprávať, chcem byť jeho kamarátka, len som hanblivá.
No a samozrejme. Už je to cez rok, čo poznám Fotku. A cez rok, čo som sa do neho zamilovala. A cez mesiac, čo sa neozval a čo som niečo k nemu pocítila. A ešte dva mesiace a bude to rok, čo sme sa dali dokopy a čo sme sa rozišli. Krásne výročie nie? Ani by človek nepovedal, že to tak letí.
A už len dva dni a bude za mnou prvý ročník na strednej. Hooray!
A otázka na záver: čo vidíte vy za zavretými očami?
Vlastne by som sa chcela dokázať rozprávať všeobecne. Mám tri problémy:
1. Prostorekosť
2. Hanblivosť (čo si protirečí s bodom predtým)
3. Klamstvá
Čo sa nedá pochopiť, ak tým nežijete.
Akurát som dopozerala Panna alebo orol(pao) a ak sa pozriem spätne je to jeden z málo filmov, ktorý ma donútili začať blogovať. Nazvala by som to nejakou trápnou posadnutosťou dnešnej doby dokumentovať vlastný život, akoby bol niečím zaujímavý a ak môj blog stále čítate musíte mať aspoň chuť očakávať, že môj život zaujímavý jedného dňa bude. Ale v skutočnosti mám pocit, že si za komentáre kupujeme komentáre a čitateľnosť, s čím ja osobne akosi nesúhlasím. Môžem vám povedať pravdu: že všetko čo sa v mojom živote deje je v podstate nuda. Nezažila som žiadny dlhý príbeh ako hlavná postava z PAO. Vlastne by sa dalo povedať, že tým čím prechádzam si prechádza každý druhý človek.
A predsa:
Dám vám akú takú predstavu o tom, ako si predstaviť dievča, ktoré momentálne celkom unudene píše tieto slová. Má hnedoblondčervené pomerne krátke vlasy, ktoré sú vždy buď mastné alebo úplne strapaté. Ďalej akné a nepristanú jej ani okuliare a ani šošovky, takže vlastne nikdy nevyzerá dobre čo vlastne spôsobujú aj neprimerane veľké oči a neskrotiteľné obočie, ktoré dobre že nerastie na viečku. Má neprimerane suché pery a ruky, z ktorých jej vytŕčajú žily. Nedá sa ju pomenovať nijak krásne, pretože nikdy krásna nebola - jediný, kto jej to kedy povedal, boli jej rodičia. A hej... má pomerne normálne odstávajúce uši a obrovský nesymetrický nos a pokrivenú chrbticu.
A tak vám dnes odovzdám niekoľko momentov, pretože som tak dávno žiadny nepovedala, nenapísala... nekričala.
Nazvime ju Alizabeth *jednak preto, pretože Alice je krásna prezývka a jednak preto, pretože Alizabeth znie omnoho krajšie než Elizabeth* a jeho pomenujme... Héros. Tak hlavné postavy máme a teraz sa zamyslime nad významom spojenia slov nedokončený kvet naivnosti a burina lásky. Alizabeth je beznádejne zamilovaná do Héros, alebo si to aspoň myslí - pretože nikto jej nepovedal čo je to láska. A o Hérosových pocitoch nič nevieme, pretože keby sme vedeli, žiadnu zápletku by tento moment nemal.
Alizabeth je nešportový typ, dalo by sa povedať antišportovec, ale kvôli nízkemu osadenstvu a radosti vlastného otca sa teda vybrala na zdĺhavú a krásnu túru do hôr a keď sa z nej vrátila s malou dušičkou sa rozprávala s ľuďmi, ktorí tam boli. Išli von opekať, aby zakončili krásny deň tak táborácky.
Až napokon sa tam zjavil temný mrak, ktorý sme nazvali Héros. Usmial sa a daný nedokončený kvet zakvitol.
Povedzme, že potom spolu hrali frisbee, pretože je to hra, o ktorej málokto dnes rozpráva. Spolu s Alizabethiným bratom, ktorý však musel odísť. A povedzme, že ešte predtým, než odišiel sa odohral krátky moment. Alizabeth vedela ako sa hrá frisbee a hrala presne tak, ako ju to učili. Zakrútila ruku s tanierom dovnútra, natočila sa a prudko švihla zápästím tam, kam mal tanier letieť, na čo tanier vyletel, ale nikdy sa netrafil tam, kam mal. A tak Héros na chvíľočku zastavil hru, prebehol k Alizabeth, objal ju zozadu a stisol jej ruku s frisbee. Kto vie, či Alizabeth vôbec vnímala čo hovoril, len vnímala dotyk temnoty s rozkvitnutým kvetom. A potom jej ruku nakrútil a odtiahol sa. Alizabeth vystrelila a samozrejme, trafila sa tam, kam mierila. Začervenala sa a potom odišiel jej brat. Hrali asi ešte desať minút, na čo Héros náhle odišiel a z rozkvitajúceho kvetu zrazu bola burina.
A teraz sa skúste odosobniť a zavrite oči. Kedysi som písala, že na rube mojich viečok je temný raj. Že vždy, keď ich zavriem, tak ho tam vidím. Čiernobiely raj a očakávam na farbu, ktorú však doň nikto nenesie. Nuž a ešte to stále nikto nepriniesol, lenže na teraz som sa premiestnila do dôb temna a vidím umierať plno ľudí obvinených z čarodejníctva. Vlastne, bola by zo mňa dosť dobrá bosorka, keď sa nad tým tak zamyslím - fantázie mám na to dosť.
Mala by som vám teda porozprávať aj to, že v utorok odchádzam a asi si so sebou beriem aj svoj počítač čo znamená, že budem priebežne písať správy, ale nie na internet. Sem to príde až po dlhej dobe.
Bateau je úplne úžasný človek rovnako ako kopa iných ľudí, ale ja pre nich nie som dosť dobrá. Nie dosť dobrý priateľ. A bojím sa, že ich stratím.
A mala by som vám všetkým porozprávať príbeh o tom, ako sa zo mňa stal idiot. Napríklad o tom, že poznám prezývanú Srnku, s ktorou som sa raz rozprávala a odvtedy sme toho spolu zažili toľko, že sa ani nezdá, že sme sa na seba ledva niekedy pozreli. Myslím tým, že všetko čo sa odohráva medzi nami je, že si o mne píše Taylor s ním a ja si o ňom píšem s Taylor. A chcem sa s ním rozprávať, chcem byť jeho kamarátka, len som hanblivá.
No a samozrejme. Už je to cez rok, čo poznám Fotku. A cez rok, čo som sa do neho zamilovala. A cez mesiac, čo sa neozval a čo som niečo k nemu pocítila. A ešte dva mesiace a bude to rok, čo sme sa dali dokopy a čo sme sa rozišli. Krásne výročie nie? Ani by človek nepovedal, že to tak letí.
A už len dva dni a bude za mnou prvý ročník na strednej. Hooray!
A otázka na záver: čo vidíte vy za zavretými očami?
Elizabeth je přece divukrásná. :)
OdpovedaťOdstrániť