Modlitba

Zachvátila ma Gossip Girl. Na moje prekvapenie som sa prvýkrát dostala až ku druhej sérii.

Jasné, neustále na neho myslím. Nemôžem si pomôcť, ale nie je to tak ako pred tým. Stále mám pred očami ten jeho hanblivý pohľad, ktorý som tak dlho lúštila. Ale akosi to všetko bledne. Keď som ho naposledy videla (spomínala som vám to) tak si pamätám, že som nič necítila. Bol mi úplne jedno. Možno to bolo tým, že som mala foťák a sústredila som sa len na fotenie, možno tým, že sa ukázalo aký je rozmaznaný, možno niečím iným. Ale viem, že všetko to okolo toho bledne a pomaly mizne. A ja sa stávam slobodnou. Akoby všetky tie okovy nejako mizli. No ako vravím – stále nad ním premýšľam. Akoby som sa ho nechcela vzdať. Musím priznať, že to bola jediná vec, ktorá ma ako tak napĺňala. Celé dni o ňom premýšľať... A teraz? Okom budem premýšľať teraz? Ale možno to je lepšie. Možno budem mať viac času na svoj život a na rozjímanie. Budem stále rovnaká? O čom budem hovoriť s Š?

Dnes uvidíte trochu... VIAC emoimages...

Dobre, tak si to povedzme na rovinu. Celé od začiatku. Bff sme sa stali, keď som jej povedala, že som do M a keďže je to jej bratranec tak... Ja neviem, asi ju to fascinovalo alebo čo. Ale od vtedy sme boli bff. Potom sa to dozvedela jej sesterka (sestra M) a tiež sme sa stali bff. Neustále sme kecali o M. S Le ešte celkom aj o niečom inom, ale Š? Neustále len M. Pomaly sme nevedeli kecať  o ničom inom (alebo som nechcela o ničom inom kecať? Bola som zahľadená do seba a nevšímala som si, že ona chce hovoriť o niečom inom? Rozprávali sme o niečom inom ako o mojich milostných problémoch a ja som to vytesnila z hlavy?). A tu sa dokazuje, aká som strašná bff. Asi preto všetky postupne strácam. A ubehlo... osem rokov. Osem hlúpych a naivných rokov a ja už pomaly prestávam o M hovoriť. Nie, s Š je to stále téma na rozhovor. Ale ona má Garfielda (tak volám jej novú „bff“, pretože sa na neho vážne podobá... nemôžem si pomôcť). A ona sa tiež „zamilovala“ do M – teda skôr ju fascinuje predstava, že bude švagriná Š (pozn. pýtať sa Š na jej život a prestať vždy myslieť na M v jej blízkosti). A priznám sa, neskutočne ma iritovala keď hovorila o M a že ho videla a tak.

Garfield: „Zabiješ ma!“

Ja: „Nezabijem, neboj!“

Garfield: (pozrie na Š) „A čo všetko jej mám povedať? Všetko?!“

Š: „Veď toto... Ty vieš čo!“

Garfield: „Všetko?!“

Š (tkks, kým som to veľké „Š“ napísala...!):  (nahne sa ku Garfieldovi a čosi jej zašepká)

Garfield: „Aha. Ok!“ (kuk na mňa) „Takže – som zamilovaná do M. Ale nie tak ako si myslíš. Chcem len byť s Š švagriná.“ Fajn... Nie je to... divné?! Chodiť s niekým preto, pretože chce byť niekoho švagriná? What?! Je to choré... Príde mi to voči M nespravodlivé. Ale čosi vraveli aj o tom, že sa už spolu stretli a kto vie čo robili, keď jej Š musela zašepkať čo mi má povedať. Takže som žiarlivá a pravdepodobne nič z toho, že nie som do M nie je pravda. Ale povedzte – nebolo by to proste fajn? Konečne na neho zabudnúť?! No nič! Pripomínam si to, že je to rozmaznané decko a že zhodou náhod je úplne iný, než som si myslela. Tak čo ma na ňom tak priťahuje?

Ja: „Aha. Okay!“

Od prírody som fantastická herečka. Ani Š si nevšimla, že ma to trápi. Som si istá! Nerozoznal by to nikto. Ani psychiater. Veď keď už viem klamať psychiatričke do očí? Aj keď... Aj ona mne, čo jej nikdy neodpustím a akurát štrajkujem tým, že je nepíšem. Ale kašľať na to! Nezaujíma ma to, čo po mne chce psychiatrička. Riešim dôležitejšie problémy.

Napríklad to, že som sa rezala a páči sa mi to. Fakt! Je to krásny únik od myšlienok na to, že ma Š už v skutočnosti nepotrebuje, pretože ma Garfielda, ktorá s ňou ešte k tomu chodí do triedy a tzn., že sú stále spolu. Už ma nepotrebuje. A dnes mi brali krv. Mama si vôbec nevšimla moje ruky. Ešte som si aj zoškrabla chrastu a sestrička mi dala čosi na to. Nikto si nevšíma, že sa režem?! Kašľať na celý svet... Aj keď... Nechcem aby to vedela. Teda, celý čas som si to skrývala, len tú chrastu som si nechtiac strhla. Ale inak som druhú stranu ruky perfektne skrývala (zodrela som si jedinú a najhoršiu, tesne vedľa žily na zápästí). A hneď som si to aj stiahla. Aj keď jeden čas som na to zabudla a videla to. Vážne nechcem, aby to vedela!! To by bola blbosť. Rezať sa kvôli tomu, aby som sa robila zaujímavou! Nie, nie... Nie som ako L alebo K. Nerobím to pre zábavu... Nechcem sa hrať na to, že rozumiem, čo je emo. Nie, nie! Beriem to len tak, že na tú chvíľu sa sústredím len na bolesť a na krv a nie na to, čo sa deje v mojom živote. Ale neviem prečo... Keď som si uvedomila, že to moju mamu nezaujíma a že to nevidela, trochu ma to sklamalo (presne tak, ako ma vždy sklame, keď položí rečnícku otázku: „Nemáš horúčku?“, pretože vyzerám otrasne a keď mi priloží ruku na čelo, tak iba pokrúti hlavou. ) A nikdy ju nenapadne sa opýtať, čo ma naozaj trápi a prečo vyzerám tak otrasne, keď už nemám horúčku?! Aj keď... povedala by som, že nič!

Aké divné. Každý človek povie, že sa cíti dobre, aj keď sa tak necíti. A nie preto, pretože by nechcel toho druhého zaťažovať (to je len zriedka) a ani nie preto, pretože o tom nechce hovoriť (málokedy), ale preto, pretože je to už proste rutina. Povedať ľuďom, že sa cítite zle už ľuďom pripadá ako neskutočná udalosť. Žiadny človek nečaká, že keď niekomu na fb napíše: „Ako sa máš?“ odpíše: „Strašne.“ Alebo „Smutne.“ Alebo „podvedene, urazene, osamelo...“ Dnes to nik nerobí. Aká hlúpa doba!

Frozen? Let It Go! Odporúčam film, aj pesničku.

Don’t let them in, don’t let them see
Be the good girl
You always had to be
Conceal, don’t feel
Don’t let them know
Well, now they know

Prišla som na to, čo si o mne ľudia myslia. Teda, čo si o mne myslí Š, Le a M. A ako Š poznám, tak svoje názory rozniesla ďalej a už si to myslí aj Garfield a všetci jej spolužiaci. Ak nie všetci. Pretože pre ňu som v skutočnosti perverzný záporák. Podľa všetkých mojich klamstiev aj som. A keby sme nepočítali ich obsah, tak aj tak. Som klamár. Chcem byť zlou. Alebo skôr... fascinuje ma ňou byť. Páči sa mi predstava, že budem sedieť u niekoho doma s cigaretou v jednej ruke a Becherovkou v druhej. Ale jednak...

Všetky tie „She died...“ v mojom DP od 1. Januára v skutočnosti majú zmysel. V skutočnosti som najmorbídnejšia osoba na svete. Všade vidím smrť, smútok a strach. Volajme to 3S (Smrť, smútok, strach). A som taká... Premýšľala som nad mojím náhrobným kameňom. Čo na neho chcem?

·         „She died as  a brave knight.“

·         „She died with Bechervoka near her hand.“

·         „She died with nobody who can save her.“

·         „She died with blood on her lips.“

·         „She died in London Square with book ,Clockwork Angel’.“

V reále som iná. Asi.

V poslednej dobe mi neustále hustia do hlavy, že by som mala čítať Bibliu a zo mňa sa postupne stáva kresťan. S myšlienkami alá: „Pane, prosím počkaj, kým uverím!“ A to sa s tým vôbec nestotožňuje. Podľa všetkých v cirkvi som usmievavé zlaté veriace slniečko. Podľa mojej mamy milujem Boha. Tak prečo, damn, v skutočnosti neviem či chcem v Neho veriť? Chcem byť bad girl, ktorej je všetko jedno. Môžem byť bad girl a pri tom byť veriaca?

KLIK! – tento článok to všetko opisuje. Zdá sa vám krátky? Hey, to sú moje priebežné zápisky. Ak sa mi chce veľmi písať, ale nie siahodlhé články ako na blog, tak to hodím na tumblr.

D si číta Bibliu každý deň a môj (new a neviem prečo) idol Radhy ju tiež číta. A obaja majú úžasný život. Robí Biblia svoje? Majú dobrý život vďaka nej? A ak áno... čítala by som ju teda každý deň?
Ok, ale vráťme sa ku môjmu emo. Pýtate sa, či už som skončila s mojou anorexiou? Nie... od teraz poctivo pracujem na anorexii aj na jazvách. Možno si to raz niekto všimne. Že mi je úplne fuk môj život. Možno ma trochu trápi to, čo príde po ňom. Som zvláštna! Vždy som bola. Možno sa rodičia v skutočnosti tešia, kedy sa ma zbavia. Možno si to uvedomujú, ale aj ja viem čítať medzi riadkami: "T? Ten tu ostane... On sa asi nikde nepohne a The Breand? Ona sa snaží zdrhnúť už teraz." Tak keď to vedia, prečo s tým nič nespravia? Raz mame utiekla poznámka: "Ty všetko pokazíš!" smerovaná mne. Vážne? Pokazím?!

Prečo keď mne povedia, že mám angínu, tak za mnou nikto nepríde a nedonesie mi obed? Prečo ja musím zísť dole? Ku T vždy prídu, aj sedemkrát denne a donesú mu obed a všetko. Prečo som podľa nich tá zlá? prečo aj keď vidia, že vyzerám otrasne, tak ich nezaujíma prečo?! Prečo sa všetko zrazu rúti? Prečo ma Š už nepotrebuje? Prečo keď sa na seba dívam do zrkadla vidím len nepodarok? 

Fajn. Akútne zadržiavam slzy. Čo som sa naučila za môj život?

1. Keď sa snažíš mať pekný deň, nakoniec skončí zle.
2. Lepšie je vždy vravieť, že si okay, pretože aj tak to v skutočnosti nikoho nezaujíma.
3. Každého trápia len svoje problémy.
4. Ak raz budeš klamať, neprestaneš s tým.
5. A ak neprestaneš, bude z teba klamár a klamári sú zlí ľudia. Aspoň podľa ostatných... (Som zlý človek? Nemyslím tým ako bad girl... ale som zlý človek?!)
6. Nauč sa byť dobrým hercom, inak všetko raz padne.
7. Slzy musíš ovládať, inak si o tebe budú myslieť, že si slaboch a tým všetko pokazíš.
8. Ľudia prichádzajú a odchádzajú a na tých, na ktorých ti teraz najviac záleží... tak či tak opustia tvoj život.
9. Filmy klamú. Láska a ani priateľstvo nie je také ako tam.
10. Neexistujú sny, len tvoja fantázia. (Neexistujú priania, len túžby, ktoré si si vymyslel.)

"Oh, God. In real and in fact... what do you want from me? I should love you? I should believe you? Ok. I will. Just say me it. When you don't, I can't do nothing. Say me, what to do. Maybe i can do it."

The Breand

A tu sú zvyšné stiahnuté obrázky, ktoré som chcela použiť: (ani jeden nie je môj)