List pre M

Naposledy som sa ozvala 30. Novembra? Wow. To je pekná doba. 15 dní. Teda, takmer. A to dnes ležím v posteli s laringitídou. No jop. Od deviatich sa to znovu objavilo. Dúfajme, že to čoskoro prejde. Nemám chuť ležať v posteli. Vôbec. A už vôbec nemám chuť na zimu, pretože vtedy mám celú tvár od vyrážok a čiernych bodiek. Je to strašné. Ešte mám aj suché pery.

Môj obrázok

 Ale mama sa vrátila z nemocnice (btw, ani neviete že tam bola). Ale je to super, pretože sa o mňa „niekto“ stará. Ale aj tak – dobre, že sme včera boli v KE (vziať mamu s nemocnice) a nakúpila som aj nejaké darčeky. Takmer všetky. A chudák Le si ešte stále myslí, že s ňou budúci týždeň pôjdem nakupovať darčeky, ale podarilo sa mi to už včera. Chorá a nadopovaná dithiadenom. Haha!

Tak premýšľam – je dithiaden návyková látka? A káva? Pretože keď beriem dithiaden, tak som si včera kúpila aj kávu „s príchuťou francúzkej vanilky“ (ktorá btw chutí úžasne) tak sa musím dopovať aj kofeínom.

Včera sme ale boli ešte aj v obchode a mama sa rozhodla, že mi kúpi spodné prádlo. A je neskutočne fajn, keď vám niekto povie, že nie ste až taká plochá. Doslova mi predavačka povedala, že už tam mám čosi čo dať. Síce, je to strašne divné, keď vám predavačka pomáha vybrať spodné prádlo. Robia to aj vám? Že vás príde skontrolovať ako vám to sedí? Nenávidím, keď niekto vidí moje telo. Teda, skôr moje kosti. Včera som sa pozerala do zrkadla. A to nie je človek! Som kosť. Robí to M?

I want him! Teda, je to čosi strašné, že on existuje, že je tam niekde, ale pri tom nie je pri mne. Pri tom všetkom ja chcem aby tu stál a chcem byť aspoň na pár sekúnd v jeho náručí, lenže on je... Okay! Už som to povedala stokrát, že s tým prestanem, ale neprestanem, pretože ho... Idnk [i do not know].

hodiny imunity, minuty kalamity,
a svoji hloupostí jsem během chvíle všěchno zničil.

Presne takto to cítim. Presne taká som. Nenávidím každú sekundu, ktorú strávim myšlienkami na neho, pretože aj tak sú úplne zbytočné. Ale nejde to, pretože... neviem, neviem. Damn. Nenávidím, že neviem na čom som. Nenávidím, že neviem čo robí na čo myslí, či mu na mne záleží.

Mala by som ťa nechať ísť...

Už som závislá na hiphope a youtuberských raperoch. Musím sa ale priznať. ZA POSLEDNÚ DOBU NAD NÍM AŽ TAK NEPREMÝŠĽAM. A je to pravda. Až teraz som si ho nejako vtĺkla do hlavy. Neviem prečo. Dobrých 15 dní sa v mojej hlave objavil asi päť krát.

Och, M!

Neviem prečo ani ako to niekto robí, že sa zrazu objaví a úplne toho druhého zničí. A premýšľam nad tým každý deň – aké by to bolo byť niekým naozaj milovaná. Ale to asi nejde. Asi nejde prebojovať sa do sveta Delírium. Aj keď isto by som tam patriť nechcela. No byť vyliečená z lásky? Moje nervy... asi je to to najlepšie, čo by mohlo pre mňa existovať. Zabudnúť na to, že niekoho milujem. Že ma dokáže zničiť.

Každý človek, ktorého stretneme by nám hneď na začiatku mal povedať, ako dlho v našom živote bude. Aspoň to, keď nie do akého vzťahu sa dopracujeme. Pretože aj mám byť do niekoho zamilovaná sedem rokov a nakoniec zistím, že v ôsmom roku si nájde druhú, ktorú bude nadosmrti milovať, tak to nemá zmysel.

Premýšľala som nad tým, čo sa stane, keď si nájdeš inú. Čo bude so mnou a ako to vezmem?! Podrežem si žily? Zložím sa? Pretože sedem rokov – to je dlhá doba, vieš? Ale pretrpela som toho dosť. Myslím, že to zvládnem. A ako to už povedal Jayk3M, tak keď niekoho máme naozaj radi, budeme šťastní, keď aj on bude šťastní. A tak nechcem aby si sa obzeral za mnou – ak sa do niekoho zamiluješ, choď za ním/ňou. Ja to predýcham. Prežijem... A ak nie, tak bude o jedného paranoidného masochistického morbídneho psychopata na svete menej. Budem šťastná, keď budeš aj Ty!

So, run. Bež za tým, čo chceš.

A vieš čo? Ako to povedal aj Peter Pan: „V tom mieste medzi spánkom a prebudením, tam kde si ešte pamätáš čo sa ti snívalo, tak ťa budem vždy ľúbiť a budem na teba čakať.“ A ak by si to tak chcel vedieť, vždy Ťa budem v kútiku srdca milovať. Vždy...

A takto to asi pôjde ďalej: Vždy budem paranoidná. Vždy budem masochista. Vždy budem morbídna a vždy budem psychopat. Nikdy ma toho nikto nezbaví. No možno je dobre, že som taká. Nemôže byť predsa každý veselý. Ja budem ten smutný šašo, ktorý si každé ráno musí namaľovať úsmev na tvári, aj keď sa mu chce plakať. Pretože už som si tak zvykla žiť.

Asi by o mne mal niekto napísať román. Taký poriadne dlhý. Dlhší než je Eragon. Pretože môj život je predsa zaujímavejší. A možno sa pletiem. Možno je taký nudný, že by ľudí nezaujala ani obálka.

Páni. Som to ale smutný človek.